Ach, tí bývalí manželia!

Strout, zafixovaná najmä ako literátka tzv. poviedkových románov, v tomto diele prenecháva slovo ústrednej postave – spisovateľke Lucy Bartonovej žijúcej v New Yorku. Tak ako predošlé knihy, aj túto charakterizuje dôkladne premyslený sujet. Hlavná dejová línia sa sústreďuje okolo postavy Luciinho ex-manžela Williama a ich dvoch dcér. Autorka zobrazuje predovšetkým vzťahové problémy (partnerské, priateľské a rodičovské), ktoré prelína v rôznych časových rámcoch. Opakovane sa vracia do minulosti a sprítomňuje dôležité okamihy prostredníctvom pocitov, útržkov z konverzácií či opisov. Robí tak vedome a s cieľom ,,spoznať“ konanie toho druhého. Používa ja-rozprávanie, ktoré kombinuje s rozprávaním v tretej osobe singuláru (on/ona), čo šikovne pomáha získať nadhľad a utvárať objektívne hodnotenie. Prenecháva priestor čitateľovi na vytvorenie vlastného úsudku.

V knihe sa z Lucy stáva rozprávačka v pokročilom veku (ovdovená matka dvoch dospelých dcér). Len nedávno jej zomrel druhý muž a s ex-manželom ostala v priateľskom vzťahu. Ak máme porovnať túto Lucy s jej mladšou verziou (na základe predošlých diel), jej optika ostáva naďalej láskavá a zhovievavá, ale vo vzťahu k bývalému manželovi pripúšťa omylnosť a zaznieva aj kritika, ktorá jej pomáha vidieť veci bez zafarbenia (žeby bola jej zrelosť ukázaná v tomto?). „Nuž, odvetila som. Ale aj tak nikdy nie si protivný dlho, vždy sa ospravedlníš. Vždy nie, nesúhlasil William. A to bola tiež pravda.“ (s. 121)

V diele sa objavuje aj ,,hlas svedomia“ v podobe prízrakov a nočných môr, ktoré predznamenávajú neskorší vývin deja. Na pozadí príbehu sa odvíja komplikovaná rodinná história, kniha nadobúda aj genealogický charakter, čiže sa v nej rozbieha pátranie po minulosti. Z obsahu sa však vynára otázka, ktorú si podvedome kladie čitateľ spoločne s hlavnou protagonistkou: je možné úplne spoznať druhého človeka? Zároveň ide o hlavný motív románu.

Lucy Bartonová po tejto otázke pátra, rovnako ako po predkoch svojho manžela, húževnato. Chytá sa každého ,,stebielka“, hľadá význam v konkrétnej situácii, dešifruje jazyk a číta v ľudskom správaní aj charaktere. Nemožno jej uprieť pozorovateľský talent, z ktorého ťaží na každej stránke diela. Autorka je známa osobitým štýlom a vytváraním mozaiky ľudských osudov či preplietaním životov do jedného, no najmä láskavým jazykom. A pritom má svoje hranice; pocity necháva bez mena – ,,nálepky“, lebo ich dokáže lepšie vyjadriť opismi než konkrétnym slovom.

Z textu sa dozvedáme, že písanie vlastných pamätí (opäť sme pri koreňoch) Lucy slúži ako terapia, vyrovnáva sa tak so smútkom a traumami, ktoré si napriek svojmu ,,novému životu“ nesie so sebou. Jednou z nich je chudoba, ktorá ovplyvnila jej správanie v dospelosti. Román má tak reflexívny charakter a prináša témy priateľstva, morálnych hodnôt a rodiny.

Z hľadiska štylistickej stránky je text plynulý, neviazne a nie sú v ňom ,,hluché miesta“. Ide o jemné a precítené písanie podporené estetickým vkusom a premysleným výberom vhodných slov a výrazov. Strout často a funkčne využíva odkazy na predošlé knihy – keď sa Lucy uprostred textu ,,zarazí“, že už to spomenula inde: ,,Písala som o tom v predchádzajúcej knihe.“ (s. 36) Neopisuje preto do detailov vzťah s matkou či súrodencami, ale plne sa sústreďuje na hlavnú dejovú líniu. Neodchádza zbytočne od témy, čo by mohlo na čitateľa pôsobiť rušivo. Jazyk volí dôkladne a zjemňuje ním drsnosť jednotlivých pasáží. Ach, William! napriek ťažkým témam vyznieva ako pohladenie. Ide o láskavý dotyk, ktorý zanecháva príjemné pocity (dlho) po prečítaní.