Vyhľadávanie
Artis Omnis potvrdzuje svoju povesť bašty domácej žánrovej literatúry knihou, ktorá prináša pohľad za oponu zrodu domácej fantastiky. Pero z gryfa je zbierka rozhovorov s autormi historickej alebo pseudohistorickej fantastiky prevažne so slovanskými motívmi. Zbierku zostavil Miloš Jesenský a nájdete v nej rozhovory s Ďurom Červenákom, Líviou Hlavačkovou, Alexandrou Pavelkovou, Katarínou Soykou, Danielom Šmihulom a Ondrejom Trepáčom.
Spisovatelia patria k mladším autorským ročníkom, resp. k skupine, ktorá začala tvoriť ešte v 90. rokoch. Niekto vlastní vydavateľstvo, ďalší publikujú výhradne v Artis Omnis, iný napísal len jednu knihu. Vo výbere chýba predstaviteľ fantastiky pre násťročných (Lívia Hlavačková má k tomu blízko, ale v jej tvorbe predsa len cítiť prímes „dospeláckej“ literatúry) alebo niekto z vyslovene najmladšej autorskej generácie.
Jesenský teda nevybral autorov, aby urobil prierez domácou fantastikou, hoci ambícia tam možno bola. Spojovacím vláknom by mohli byť „slovanské“ motívy, ale Trepáč píše takmer výhradne Barbara Conana. Prečo teda títo autori? Mám podozrenie, že za to môže primárne čitateľský vkus zostavovateľa. Vybral autorov, ktorých pozná a ktorí ho osobne zaujali, počas pandémie mal čas, tak postupne obiehal Slovensko a diskutoval so svojimi obľúbencami. (Je to, samozrejme, len môj dohad.) Čo nové teda prináša Pero z gryfa? Komu je kniha určená a prečo si ju prečítať?
Jesenský sa s autormi rozpráva z pozície fanúšika. Nekonfrontuje ich názorovo, nerozoberá s nimi hlbšiu literárnu alebo žánrovú teóriu. Jednoducho s nimi debatuje o naoko banálnych veciach. Prečo majú radi fantasy? Prečo píšu? Ako vyzerá ich kreatívny proces? Čomu sa pri ňom venujú? Polovica otázok sa pri každom schematicky opakuje, ale práve osobné odlišnosti v životoch respondentov vždy zvrtnú debatu zaujímavejším smerom. Z rozhovorov sa čitateľ nedozvie žiadne univerzálne rady ako alebo prečo písať. Prečíta si nanajvýš osobné príbehy o písaní, čím sa z abstraktného mena na obálke kníh stáva osoba „z mäsa a kostí“.
Ako diskurzívny čitateľ nepohrdnem pohľadom do zákulisia tvorby spisovateľov. Vybraných spisovateľov však poznám a rozprávam sa s nimi o rovnakých veciach. Nie som preto programový čitateľ Pera z gryfa. Rád uvažujem o textoch v autorských kontextoch, preferujem odborné ponory. Kniha je tak skôr určená oddanému, čistokrvnému fanúšikovi konkrétneho autora, outsiderovi, ktorý literatúru neberie tak vážne. Ak milujete, napríklad, Červenáka, Pavelkovú alebo kohokoľvek z menovaných a cítite potrebu mať doma všetky ich knihy a vedieť o nich čo najviac, toto je publikácia vhodná práve pre vás. No je pravda, že niektorí spisovatelia (hlavne Červenák) nepovedia nič, o čom by sme sa nedozvedeli už v iných publikovaných rozhovoroch. (Trepáča či Šmihulu nepoznám a rozhovor s nimi bol preto pre mňa osviežujúcim spestrením.)
V Pere z gryfa je však zaujímavé sledovať, ako laici, síce píšuci, ale stále laici, uvažujú na úrovni teórie o literatúre. (Až na výnimku Pavelkovej, ktorá je aj teoreticky podkutá.) Na to, aby človek mohol byť spisovateľom, nemusí byť profesorom literatúry. Stačí tvrdá práca, cit pre jazyk, slovo a štipka talentu. Teória nezaškodí, no nie je podmienkou. Autori intuitívne vedia to, čo aj teoretici, len to možno nevedia správne pomenovať. Dokážu dať tvar a formu svojim predstavám, nemusia však vedieť zachytiť abstraktné pojmy či meta roviny spojené so spisovateľským remeslom. Pre mňa, teoretika, je to čítanie niekedy frustrujúce. Vo vzácnych chvíľach, keď sa v knihe diskutuje o tom, čo je fantastika, ako ideálne písať, či aký vzťah má fikcia a realita, sa skúsenejší z nich mocú, sú blízko, len slová nie sú vždy tie pravé. Na druhej strane ma to trochu teší. Ako teoretik strácam schopnosť vnímať literatúru na intuitívnej úrovni. Respektíve, som v tomto smere veľmi obmedzený, pretože teória dáva veciam príliš konkrétny tvar. Moja myseľ je zviazaná mnohými pravidlami. Ich nie. A tak si pripadajú ako objavitelia, tápajúci v hmle v neznámom údolí. Tento pocit zažívam čím ďalej tým menej, a preto je dobré aspoň takto si ho pripomenúť. Len je škoda, že sú to len vybrané pasáže, nie hlavný cieľ knihy.
No a potom je tu ešte jedna rovina knihy. Aby rozhovory neboli len o fanúšikovskom a autorskom nadšení z kreatívneho procesu, Jesenský ich rozšíril o bohatý poznámkový aparát, ktorý čitateľa oboznamuje s kultovými menami, periodikami či publikáciami domácej, ale aj zahraničnej fantasy scény. Opäť – nie je to cieľ, len barlička, aby povedané bolo zrozumiteľnejšie. No čitateľa dychtiaceho po nových fantasy zážitkoch môže práve tento aparát nasmerovať k iným literárnym obzorom. Tak, našli sme naoko chaotickej knihe nejaký význam – aj na to sú tieto reflexie.
