Vyhľadávanie
Útla kniha tridsiatich troch poviedok Dušana Dušeka Strih vetra predznamenáva akúsi tichosť a nenápadnosť textu. Máme živo pred sebou dušekovský literárny priestor, ktorý funguje na princípoch zvýznamňovania jednoduchosti, obyčajnosti – či už samotnej akcie behu sveta alebo reakcie naň. Ide však i v tomto diele o pokračovanie zabehnutej literárnosti? Dostaneme v Strihu vetra tohto istého „dobrého, lá(s)kavého Dušeka?“ Objavujú sa dve odpovede: áno / áno a ešte čosi.
Na začiatku bola pamäť. A tá pamäť bola v slove. Na začiatku pri Strihu vetra nám jednoznačne naskočí slovo pamäť. V tomto prípade je interpretačne kľúčové. Odomyká totiž pred nami samotného rozprávača i jeho literárnu motiváciu. Predpokladám, že samotný počet poviedok (33 ako číslo zavŕšenia Kristovho poslania) symbolizuje akúsi plnosť života, koniec plodného veku. V Strihu vetra nastáva vyrovnávanie sa s novou podobou pamäti. Celý text by mohol vyznievať ako úhľadný, premyslený zber materiálu, lenže je to existenčne dôležitý a živý materiál. Dotýka sa schopnosti rozprávača vnímať a rozpamätať sa, hľadať sa v spomienkach.
Teda stretneme sa s pamäťou ako s novou pulzujúcou skutočnosťou. Nielen si spomenúť, ale najmä nezabudnúť. Rozprávač zažíva novú realitu, v ktorej sa učí napĺňať iné základné potreby (lieky, pamäť ako stres). Nejde iba o literárne spracované zážitky z detstva. Pociťujeme tu existenciálnu potrebu nezabudnúť (seba).
Pamäť je v tomto texte všadeprítomná a určujúca. Dokonca by sa dalo tvrdiť, že tu „vystupuje“ ako plnohodnotná postava – manipulatívna, pretože „strihá“ celky rozprávačových spomienok na útržky. To pamäť rozprávača núti prechádzať sa myšlienkami tam, potom zase inam. V jednom krátkom odseku sa dozvieme o novom živote stehlíka zeleného (Cardulis chloris), o smrti rozprávačovho brata i nadávke ich dedka na komunistov.
Pamäť sa tu prezentuje taktiež ako proces hľadania. A to hľadanie istoty, istoty v slovách. Hľadá sa vlastne ich zmysel, to, o čom (o akých hodnotách pre rozprávača) vypovedajú, zisťuje sa, či majú moc sprítomňovať minulé. Spomínanie sa dostáva do funkcie poznávania. Čitateľ spoznáva, čo v rozprávačovi pretrváva, čo ostáva, čo sa vzďaľuje, spoznáva, čím sa sýtil a čím sa sýti.
Dobrá pamäť tu predstavuje životaschopnosť – rozprávač si vedome cibrí pamäť rôznymi úlohami. „Doplňte vety: pred Vianocami napadol prvý kôpor; po daždi sa na nebi zjavila farebná šošovica“ (s. 122). Vždy sa však v podobných úlohách prejaví Dušekov talent hrať sa so slovami a ich asociáciami, čiže sa nám môže zdať, že si nespomína na správne odpovede alebo je aspoň niekedy akosi nad vecou a vie, že píše – tvorí.
V neposlednom rade sa pamäť v Strihu vetra prezentuje i ako život vo veľkom dome. Rozprávač v ňom chodí z miesta na miesto, hľadá jeho obyvateľov, zákutia, jeho vyvetrané i nevyvetrané izby, spadnuté kvetináče, zaváraniny, zaseknuté šuplíky.
Dušekova jemná a precízna práca na potrebe pamäti svojej postavy, na jej túžbe nezabudnúť, je rozhodne tým „čímsi navyše“ v celkovom vyznení a naladení poviedok. Okrem toho sa nám prihovorí jeho zmysel pre atraktívne vizuálne detaily: „nedokázal urobiť štipku z prstov“ (s. 101), „z obočia som jej pinzetou vytrhol sivý chĺpok“ (s. 22); rovnako aj jeho zmysel pre inovatívne opisy známeho, prirovnania a jemnosť skúmania okolitej reality: „hľadanie pohybov otca a mamy v mojich pohyboch“ (s. 113), „spomienky sú ulice. Idú okolo (s. 38), „otec mal rád svoje srdce, hoci o tom nevedel“ (s. 109), „včely pracujú v peknom prostredí. Vo vnútri kvetov“ (s. 60), „stromy si vetrajú konáre“ (s. 117), „jablká majú studené líca“ (s. 95). Niektoré pointy v spomienkových poviedkach zase prebiehajú na rovine typicky „dušekovskej“ láskavej detskej naivity: „Skolil som ňou zopár (...) hrdličiek. Márne ich za to odprosujem. V zime kŕmim ich vzdialených príbuzných. Podfuk je vždy podfuk“ (s. 33).
Ani vo svojej poslednej knihe Dušek nezaprie scenáristického ducha a pojem strihu sa tu nenápadne ocitne i ako nástroj filmárčiny v podobe rýchlych prestrihov medzi odsekmi. Napríklad koniec jedného odseku sprítomňuje rozprávača, ako sa zohýna k manželkiným topánkam a začiatok nasledujúceho odseku už hovorí o tom, ako sa rozprávač obúva do svojich topánok a zisťuje, že potrebuje nové šnúrky. A potom nám priblíži, ako sa správne šnúrky nazývajú a čo sa doslova píše na ich štítku. Všetko sú to síce nepotrebné informácie, ale táto situácia dostáva nový rozmer, pretože znamená skúmanie novej rozprávačovej reality. Pointa opäť končí pri jeho pamäti: „ešte aj prsty sa radujú, že to (šnurovanie, pozn. autorky) nezabudli“ (s. 94).
V texte sa do značnej miery uplatňuje enumerácia. A to buď ako súčasť skutočných „pamäťových úloh“ z kurzu Čo na to povie pamäť? či ako pomôcka pre autentické ponorenie sa rozprávača do vlastných spomienok. Vymenúva slová asociujúce Veľkú noc v abecednom poradí, ale takisto konkrétnosti ohľadom jeho brata (čo mal rád, čím ho prekvapil atď.). Napriek faktu, že skutočne ide o potrebu spomenúť si, vrátiť si spomienky, nenastáva medzi čitateľom a „zištným“ spomínaním scudzujúci efekt a ani medzi rozprávačom a jeho procesom „vybavovania si spomienok“ nechýba úprimný citový vzťah.
Kompaktnosť (štylistická, sémantická) poviedok vyúsťuje do záverečnej poviedky, rovnomennej s názvom knihy. Poviedka Strih vetra miesi už spomenuté i nové informácie a fakty z rozprávačovho života do akéhosi jednotného zhrnutia spomienok pre potreby jeho samotného. Akoby išlo o existenciálne dôležité vedomostné a psychologické cvičenie. Všetko sa končí pocitom istoty, ktorý rozprávač celý čas hľadá, ale nakoniec ho prežíva postava malej Irmy, jeho vnučky.
Táto Dušekova kniha je príjemnou a bohatou cestou tým, čo vietor nikdy neodnesie. Až je radosť loviť v pamäti!
