Vyhľadávanie
Dušan Dušek je na slovenskej literárnej scéne pravidelne publikujúcim spisovateľom, pričom kniha esejí Veľká potreba lampášov bola jedným z troch diel, ktoré autorovi vyšli v roku 2018. Ďalšími boli zbierka básní Počítanie na prstoch a próza Strih vetra.
Väčšina Dušekových kníh pôsobí veľmi útlo, čo čitateľa zvykne zvádzať k predstave, že ich čítanie mu nezaberie dlhý čas. V prípade autorových knižných esejí bola pre mňa táto útlosť zradná. Veľká potreba lampášov obsahuje tridsaťjeden textov, pri ktorých čítaní sa na viacerých miestach veľmi rýchlo zasnívate – a tým pádom sa na istú chvíľu aj pozastavíte – resp. začnete viesť akýsi tichý dialóg sami so sebou a s autorom. Stalo sa mi to hneď na začiatku, v časti namiesto predslovu, ktorú si Dušek pomenoval Nahá pod lampou. V nej sa s nami delí o niektoré svoje knihy-vábničky, bez ktorých by sa nikdy nestal, aspoň chvíľami, hltačom kníh. Uvádza napríklad Márquezov román Sto rokov samoty, dielo Marka Twaina Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna, diela Victora Huga, Julesa Verna či Jacka Londona. Možno si poviete, že na Dušekovom výbere nie je nič výnimočné, pokiaľ vás nedostane to, čo dostalo mňa. Z celého Londonovho diela sa Dušekovi najčastejšie vynára jeden dojímavý detail – chvíľa, keď si Martin Eden želá, aby sa ho na prvej spoločnej prechádzke chytila jeho zbožňovaná pod pazuchu, nijako nevie, ako to má zariadiť, takže iba akosi nešikovne a s obavami vystrčí lakeť – a v tom sa tam tá zbožňovaná ruka sama zasunie. Tento detail dlho rezonoval i u mňa – ako obraz túžby po niekom, doposiaľ vzdialenom a nedostupnom, kto sa však zrazu ocitá v našej tesnej blízkosti a môže sa nás každú chvíľu dotknúť. Od tohto momentu som sa na čítanie ostatných textov knihy tešila ešte viac. Zaujímalo ma, v čom sa s Dušekom stotožním, čo budem vnímať podobne, čo zasa odlišne či o aký kus sa rozšíri môj diapazón nepoznaného (neznámych autorov, kníh alebo iných umelcov a ich diel). Eseje sa pritom dajú čítať v akomkoľvek poradí, no ak budete skákať, môže sa stať, že na nejakú zabudnete, čo by bola v tomto prípade škoda.
Azda pre každý text Dušana Dušeka v knihe Veľká potreba lampášov platí, že ak píše o knihe, nielenže dokáže vynikajúco vystihnúť jej podstatu, posvietiť na to najpútavejšie, ale nezabudne ani pochváliť a oceniť kvality jej autora – a to či už spisovateľské alebo ľudské. Spomenula by som napríklad Knihu o cintoríne Samka Táleho, resp. Daniely Kapitáňovej – „skvelého človeka“, „vzácnej priateľky“, ktorej knižku Dušek považuje za jednu z tých, pri ktorých máme ako čitateľ možnosť nadobudnúť pocit, že nič takéto sme doposiaľ nečítali a obdivujeme úplne nový svet. Podľa autora ide v prípade tohto diela o „jedinečné röntgenové snímky sveta“ (s. 18). Lampášom potrebným na prechod temným lesom života je pre Dušeka kniha herca Mariána Labudu Oko stĺpkom, k najsmutnejším knihám 20. storočia radí zasa publikáciu Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 –1989, vzdávajúcu úctu všetkým nevinným obetiam komunistických zločinov. Komunizmus u nás zároveň vystavil stopku mnohým knihám, ku ktorým ľudia nemali umožnený prístup. Takými knihami boli aj diela anglického spisovateľa Brucea Chatwina, ktoré podľa Dušekových slov nikdy nestratia na aktuálnosti. Zaujímavá je tiež zmienka o klasikovi židovskej literatúry J. L. Perecovi, o diele Umberta Eca Pražský cintorín, románe tureckého spisovateľa Orhana Pamuka Moje meno je červená či knihe Itala Calvina Odkazy tretiemu tisícročiu, ktorá je charakterizovaná ako zbierka esejí o literatúre. V súvislosti s ňou Dušek vyzdvihuje na Calvinovi to, čo platí i ňom samotnom, a to, že čitateľovi nič nevnucuje, iba sa delí o svoje pocity, dojmy a predkladá svoj subjektívny názor, demonštrujúci autorovu vyzretosť, rozhľad či schopnosť otvoreného myslenia.
O Dušanovi Dušekovi je známe, že poetika jeho prác sa zakladá na detaile s autobiografickým nábojom. Vo viacerých dielach sa opiera o pamäť a spomienky, prostredníctvom ktorých sa vracia späť do minulosti. Spomienkovo ladené sú aj viaceré z jeho esejí. V časti Súzvuk Dušek spomína na filmovú adaptáciu Sladké hry minulého leta, scenáristky Alty Vášovej a režiséra Juraja Herza, vychádzajúcu z poviedky Guya de Maupassanta Muška, ktorú videl v malej premietačke Krátkeho filmu na Mostovej ulici v Bratislave. „Táto radosť mala ísť ďalej, no išla do trezoru, tupí komunistickí normalizátori nedovolili ľuďom, aby sa tešili z krásy, priateľstva a erotiky, slobodného ducha“ (s. 26). Spomienkový charakter má i esej V prútených kreslách, v ktorej autor píše o svojom prvom stretnutí so živým spisovateľom. Bolo to v piešťanskom kine a tým spisovateľom bol Dominik Tatarka. Dušan Dušek mal vtedy iba desať rokov, no v staršom veku už začal Tatarkove knihy aj reálne čítať. Intenzívny je jeho zážitok z čítania novely Prútené kreslá. Tá bola preňho, vo chvíli, keď začínal s písaním, podobným zážitkom ako poviedky E. Hemingwaya, I. Babela, knihy F. Kafku, M. Prousta, H. Hesseho, T. Wolfa, W. Faulknera či iných svetových spisovateľov. Ako píše: „Prútené kreslá sú knihou, v ktorej sa mi vracia detská túžba, že sa z čitateľa stávam hrdinom jej príbehu, že si v jej príbehu predstavujem sám seba; zároveň sú knihou predtuchy a prorocky presnej vízie toho, čo ničí svet priateľstva a vzájomnej komunikácie, čo autora čaká v ďalšom živote – až sa nechce veriť, že aj po Bartolomejovi Slzičkovi ide vo Francúzsku polícia, premenená neskôr na totalitnú komunistickú moc doma, ktorá až do posledných chvíľ ničila súkromný život Dominika Tatarku. Vzdoroval a vzdoruje. Aj toto je gramatika, ktorú by sme sa z jeho kníh mohli naučiť a z času na čas si ju aj povinne či skôr dobrovoľne zopakovať, aby sme už navždy vedeli, ako sa máme správať, keď nás prikvačia zlé časy“ (s. 35).
Čítať Dušekovu knihu Veľká potreba lampášov je ako listovať v čitateľskom denníku, vyznačujúcom sa ohromnou pestrosťou autorov, diel, a teda i tém. Dušan Dušek však touto knihou dokumentuje i to, že nie je to len literatúra, ktorá ho fascinuje, do ktorej sa vie zahĺbiť, nad ktorou vie kontemplovať – a ktorá vie podať správu o človeku a o svete. Popri kinematografii je tu ešte výtvarné umenie, sochárstvo či fotografia, vyžadujúce od príjemcu schopnosť otvoriť sa a pozorne sa zadívať.
