Vyhľadávanie
Po debute Okamih pred dopadom (2010) literárnemu kritikovi a šéfredaktorovi rodovo orientovaného časopisu Glosolália, Derekovi Rebrovi, vychádza druhá zbierka básní Ako tieň na pľúcach, ktorou sa ešte výraznejšie ako debutom radí k poézii súkromia (Šrank). Jej básne majú najbližšie k štylizovaným záznamom z lyrického denníka – možno za nimi zväčša tušiť (a miestami aj rekonštruovať) konkrétnu východiskovú situáciu/obraz/skúsenosť, ktorá sa javí byť mimotextovým impulzom vzniku textu (jazda na bicykli, skákanie cez švihadlo, púšťanie šarkana, čakáreň u lekára, milostný akt). V porovnaní s debutom druhá zbierka výraznejšie pracuje so zamlčiavaním, vymazávaním – mnoho scén vďaka odstraňovaniu väčšiny záchytných bodov zostáva aj napriek silnému pociťovaniu prítomnosti konkrétnej „predtextovej“ situácie nedešifrovateľných. Odstraňovanie záchytných bodov, skrývanie prvkov vytváraného/„zbásňovaného“ sveta možno s istým zjednodušením považovať za jednu z techník, ktorou sa z „materiálu“ stáva báseň. Použitie tejto techniky ani zďaleka nemožno považovať za záruku vzniku esteticky hodnotného textu. Zároveň však neschopnosť/nemožnosť uspokojivo dešifrovať scénu, ktorá bola impulzom pre vznik textu (ak báseň s takou pracuje), nemožno paušálne považovať za nezvládnutie textotvorby. To, čo na básňach z druhej Rebrovej zbierky z recepčného hľadiska frustruje, je práve miera (ne)prítomnosti odkazov na existujúci predobraz – v básňach (resp. ich zhlukoch), ktoré neumožňujú identifikáciu východiskovej situácie, totiž často nemožno odhaliť iný dostatočne nosný rámec, ktorý by viedol k alternatívnej interpretácii. Výraznejšie využitým prvkom básnickej výpovede sa stala slovná hra, resp. delenie slova na morfémy ([tele]gram, [st]riasa, v[t]rhla, i[s]kru). Jej vysoká frekvencia v kombinácii s vyššie načrtnutými charakteristikami textov miestami navodzuje dojem náhodnosti, v niektorých prípadoch aj samoúčelného ozvláštňovania. Rekvizity autor do veľkej miery čerpá z dedinského a kuchynského prostredia, čo potvrdzuje už v debute zjavnú ukotvenosť jeho poézie v (primárne staršom) písaní žien. Niektoré texty vďaka miere nadväznosti pôsobia v dnešnom kontexte anachronicky, resp. príliš jednoznačne odkazujú na staršie typy písania (tu je isto nie nerelevantné, že autor niekoľko nedávnych rokov strávil skúmaním poézie Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča): „nalej do taniera / po okraj // stola sa rozvinie // k stene dvor // polievkové oká // polej záhon // za ohradou plot“. Motivicky sa druhá Rebrova zbierka na rozdiel od debutu menej zameriava na obrazy zraňovania a viac siaha po erotických motívoch a po prvkoch detského sveta (bublifuk, švihadlo, šarkan, bicykel, lopta, prak), identifikovateľné naďalej zostávajú aj konkrétne, až citátové motivické nadväznosti na slovenskú poéziu žien (napr. haugovský motív srny). Autorovou hlavnou devízou naďalej zostáva fakt, že je jedným z mála básnikov u nás, ktorých tvorbu možno otvorene čítať v kontexte queer literatúry – niektoré z jeho odvážnejších básní svojou erotickosťou pripomenú Lehenovej tvorbu: „roky s tebou / toky (bez) iného // zrnká (ne)presypem / klíčia // (roz)pálené telá / rovný povrch // vášeň // (b)análna // množme sa do mušle / prilož k hlave // vlož(me) odkaz // krop(me) nocou“.
