Vyhľadávanie
Možno poznáte ten vtip, ktorý sa stal sentenciou – Otázka: Aký je rozdiel medzi konšpiračnou teóriou a realitou? Odpoveď: Tri dni. Posledné mesiace nás naučili, že nemožné sa stalo možným. Žijeme v časoch, v ktorých sa všetko mení, istoty sa strácajú a to, o čom sme si mysleli, že je skalopevnou pravdou, sa ukázalo ako fejk.
Oceňovaná japonská spisovateľka Yoko Ogawa (1962) publikovala román Ostrov bez pamäti v roku 1994, napriek časovému odstupu odo dneška postihuje aktuálny popis mechanizmu diania, čo vypovedá o socio-psychologických posunoch v hraničných spoločenských situáciách. Popis je univerzálny a skúsenosť prenosná.
V informácii o knihe sa dočítame, že ide o „Desivo krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou.“ Po pár stranách, keď je už zjavná téma a poetika, nám je jasné, že autorská stratégia skutočne nadväzuje na Orwellov 1984, prípadne Príbeh služobníčky Margaret Atwoodovej, či ďalšie dystopické texty, ktoré sú na Západe dôverne známe. Teda – variácia na tému, nič nové pod slnkom. Ale nie je to tak, Yoko Ogawa, a to nielen vzhľadom na priznané ázijské prostredie popisovaného ostrova, objavuje nové a nové nuansy a detaily, ktorými sa jej príbeh stáva neopakovateľným a originálnym v sústredenej sile výpovede. K originalite prispela aj ženská optika a narácia, zámerná akcentácia banalít bežného chodu domácnosti či „ženských“ prác. Čítame ženský príbeh o konci, akokoľvek by sme tento koniec mali pochopiť.
Prijať základnú atmosféru románu nám pomôže metafora o žabe v hrnci s chladnou vodou, ktorá sa pomaly dostáva do varu. Žaba z hrnca nevyskočí, pretože zmeny sú postupné a čaká, že sa situácia predsa len zlepší, do momentu, v ktorom sa uvarí. Zvykneme si aj na šibenicu, nie? Ľudia na ostrove bez pamäti sa varia postupne, pokojne a len s miernym údivom nad sledom udalostí. Všetko mizne, pamäťová polícia odvádza čoraz viac ľudí, kým správy o spásonosných skrýšach nie sú overené... Rozprávačka neanalyzuje; komentuje a prijíma pokorne zmeny, tak ako všetci okolo nej.
V priebehu riadeného miznutia sledujeme dva odlišné milostné príbehy spojené len fenoménom písania, dva príbehy dvoch párov; pisárka a jej učiteľ strojopisu, spisovateľka a redaktor jej vznikajúceho románu. Dve ženy, spisovateľka a literárna postava, dve polohy – fikcia a skutočnosť, teda realita skutočná v literárnom texte, v ktorom vzniká nový literárny text. Čo však vlastne čítame, čo je reálne? Realita literárnej postavy – pisárky, či realita jej románovej autorky – protagonistky? Alebo naša realita, v ktorej čítame text? Musíme sa nutne zamyslieť, či je literatúra len spôsob, ako množiť slová alebo má podstatnejšie atribúty, úzko spojené s existenciou v jej základe. Posuny časopriestoru a spochybnenie autenticity skutočného je len jedna z línií, ktoré Yoko Ogawa akoby mimochodom v príbehu rozvíja. Čo mizne, kam mizne, kedy zmizneme? Artikuluje základné otázky rovnako ako každá filozofia či náboženstvo tohto sveta. Robí to pokojne, prúdom vnemov a obrazov s dojemnou pozornosťou k jedlu, čo stále ubúda. Miznú nielen spomienky, ale aj jedlo, čo sú zjavné známky blížiaceho sa finále.
Dve ženy vo dvoch zdanlivo nesúvisiacich dejoch sa v záverečných pasážach ocitajú v rovnakej situácii. V záverečnom defilé dvoch milostných vzťahov protagonista – spisovateľka a jej literárna postava – pisárka sú jedno. Láska ako skrýša, zároveň ako nebezpečná pasca, mení fyzikálne vlastnosti časopriestoru.
Zamestnaním protagonistky je písanie románov, činnosť, čo sa na ostrove málo cení, a pamäťová polícia ju toleruje len do momentu, v ktorom zmiznú všetky romány. Hlavná hrdinka, ktorá sa stáva pisárkou v obchodnej firme, však napriek tomu s písaním románov pokračuje. Alegória blízka všetkým tvorivým ľuďom, umenie ako zaznamenávanie, ako správa a pamäť, ako spôsob bytia. „Trvalo mi celú noc, kým som napísala jeden riadok. Veľakrát som sa ho pokúsila prečítať nahlas, ale netušila som, odkiaľ tie slová prišli a ani kam by mohli smerovať...“ (s. 235) Pôsobivá je scéna autorského bloku, keď protagonistka dostáva radu blížiacu sa pokusu o pochopenie toho neuchopiteľného, čo, nepochybne, podstatou písania je: ,,Zmysel nie je dôležitý. Ide o príbeh ukrytý hlboko v slovách. Teraz si v bode, keď sa pokúšaš ten príbeh extrahovať. “ (s. 235)
Aj to je jeden z viacerých rozmerov, čo román Ostrov bez pamäti v civilnom a zároveň poetickom preklade Maríny Gálisovej obsahuje. V exotickej transkripcii (exotickej, samozrejme, pre nás na Slovensku), v rámci ktorej nevieme do posledných riadkov odhadnúť vývoj deja a konanie postáv. Počas čítania sa však čoraz väčšmi stávame súčasťou napísaného, a to v rámci našich vlastných bazálnych skúsenostných manuálov, ktoré autorka cielene oslovuje. Vďaka tomu sa prirodzene dokážeme identifikovať s postavami a príbehom. A pochopiť nepochopiteľné.
Yoko Ogawa: Ostrov bez pamäti
Preklad: Marína Gálisová
Bratislava: Lindeni, 2021
