Objavíte niečo o sebe
Aksál / Zuza Cigánová / Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016
Slovo „aksál“ som sprvu márne hľadala v slovníku cudzích slov. Až neskôr som zistila, že je to odzadu prečítané slovo „láska“. Autorka Zuza Cigánová ním ozvláštnila názov svojej najnovšej knihy a podtitulom ani prišiť, ani odpárať navyše vyjadrila metaforicky komplikovaný vzťah ľudstva k tejto večnej téme.
Mimochodom, je to už jej siedma kniha a štvrťstoročie jestvovania vo svete literatúry. Jej prvá knižka Kúsok cesty okolo sveta z roku 1991 vychádza z denníkových záznamov počas pobytu v Južnej Amerike na expedícii Tatra okolo sveta, ktorú viedol jej manžel. V recenziách sa pripomínalo jej dlhodobé pôsobenie v činohre SND i desiatky divadelných, ale aj televíznych a filmových úloh. Citovali sa hlavne dve zo začiatku jej kariéry: ako trinásťročná debutovala pred filmovou kamerou v titule Malá manekýnka a o niečo neskôr hrala nezabudnuteľnú Terinu v oceňovanom filme Romanca pre krídlovku. V deväťdesiatych rokoch sa o Zuzane Cigánovej začalo hovoriť ako o „píšucej herečke“.
Lenže pribúdali ďalšie knihy: Dopadne to dosť dobre, pes bude rád (1992), K plus K alebo naša etuda (2004), Šampanské, káva pivo (2007), Divadelná hra (2011, scenár podľa jej prózy) a Špaky v tŕní (2012). Za dve z nich získala v rokoch 2008 a 2013 dokonca nomináciu v prestížnej literárnej súťaži Anasoft litera. Pôvodné herecké povolanie autorky sa už nepripomínalo na záložkách a čoraz menej aj v recenziách. Jednoducho tu bola a je Zuza Cigánová – prozaička. K jej knihám si môžete alebo nemusíte vytvoriť vzťah. Ale dokázala, že ju treba akceptovať ako zaujímavú a originálnu autorku.
Najnovšia Cigánovej kniha Aksál v podstate rezignuje na dej ako taký. Príbeh si musí čitateľ domýšľať. Čo je dôležité, sú pocity, náznaky viet, zachytenie nezachytiteľného: vôňa okamihu, teplo dychu, duševné i fyzické rozpoloženie. Slová ich môžu niekedy ťažko vyjadriť, ale práve slová sú tie schodíky, po ktorých sa pomaly a namáhavo vkrádame do vnútra bytostí, o ktorých čítame, objavujeme ich svet a vnímame jeho obraz. Až postupne zisťujeme, že sledujeme príbeh manželského trojuholníka: on, starší uznávaný architekt Julo, jeho manželka Hela a mladá kreslička Lili. Zdanlivo obohratá téma, spracovaná ako prelínanie troch svojských vnútorných monológov. Originalita spočíva v tom, ako ich podáva, v zachytávaní myšlienkového prúdu protagonistov. V krátkych záznamoch s uvádzacou akoby titulkovou vetou. Napríklad hneď v úvode spoznávame mužského protagonistu: „Už pár dní sa tešil na tých niekoľko minút ráno...“. Za ňou pokračuje prúd vedomia hrdinu: „A stalo sa to, stávalo sa to samo... Prísť o desať minút pred ostatnými...“. On ráno čo ráno prichádza do práce skôr, aby mohol pomôcť mladučkej kolegyni Lili z kabáta. Niekoľko okamihov, náhodných dotykov, na pohľad takých všedných, a predsa nabitých erotikou, túžbou a predstavami o tom, ako „stoja dych v dychu“. Alebo chodí do bufetu, kam predtým nechodil, len aby ju zazrel.
O niečo neskôr pasáž v podaní Hely, ktorá cíti, že sa niečo deje. Nie, nevie to pomenovať, nevie to sformulovať, ale začne vetou: „Voľajaké nešťastie sa mi stane“ a pokračuje: „Niekde zabudnem kabelku a bude po paráde. Na nejakom plote, na nejakom pulte a budem nahraná. A konečne budem myslieť na niečo iné. Toto je domov? Toto má byť domov? Toto je naše konečne doma, konečne večer, konečne spolu?!... Toto zívanie, zízanie na telku?... Táto hluchá ozvena?...“.
Nespokojná manželská dvojica sa po rokoch šťastného spolužitia zrazu od seba vzďaľuje. Zmenili sa, zmenil sa ich vzťah, ale nie sú schopní o tom hovoriť. Hoci Hela bola vždy „ukecaná“ a hovorí čoraz viac, kým manžel čoraz menej. Ale o tom podstatnom mlčia. Zrazu akoby hovorili cudzími jazykmi. Rovnaké slová majú úplne iný význam, navyše aj podtexty sú odlišné. Neporozumenie sa mení v nedorozumenie. Nikomu nechcú ublížiť, ale už si ubližujú... Ešte to nie je nič reálne, nevera v predstavách, ale už sa to črtá. Hela si uvedomuje pomalé odcudzovanie s manželom, svoju bolestnú žiarlivosť a svoj strach zo starnutia a z osamelosti.
Tretia protagonistka Lili, ktorá je svojím spôsobom príčinou, má v texte najmenší priestor. Možno preto, že je predstaviteľkou inej generácie a je trochu cudzorodým prvkom, ale hlavne preto, že je iba zástupným problémom duelu ústrednej dvojice. Vystihuje však istý druh mladých žien, ktoré sa riadia radami ženských časopisov, pomáhajú si slovíčkom „oné“ a ich ambíciou je „preraziť“. Ich štartovacia dráha je jednoducho vyjadrená v jej prvom vstupe: „Obzerali sa za ňou bez ohľadu na vek. Roky ešte nehrali rolu. Tie jej... jej ešte ani na um nezišli… tie ich jej boli fuk... To mala rada. Keď sa obzreli, keď sa obzerali, keď sa oné... keď sa museli... Keď na pol minúty zabudli na všetko ostatné...“.
Slovenský knižný trh je v poslednom čase priam zaplavený ženskou literatúrou, dobrou i zlou. Stavia na čitateľsky príťažlivých a prvoplánových príbehoch. Zuza Cigánová však akoby na takéto trendy nebrala ohľad. Píše to, čo chce, tak, ako to chce a pociťuje. V čase, keď na nič nemáme čas a preferuje sa akčnosť, keď sme si prestali ctiť slovo a rozmýšľanie sa považuje div nie za zbytočnosť, je spôsob autorkinho vyjadrovania a rozprávania v knihe Aksál možno namáhavým – a dalo by sa povedať, že občas i únavným čítaním. Určite tu nejde o oddychové hltanie deja. Mnohých môže odradiť už len to, že i keď ide o pomerne útlu knihu – niečo okolo stodvadsať strán – čitateľ sa musí týmto spôsobom myslenia, rozprávania, s pohrávaním sa s jazykovými detailmi priam prehrýzť, uvažovať o prečítanom, naladiť sa na istú pocitovú vlnu.
Ak však máte dostatočnú trpezlivosť a chuť ponoriť sa do takto podávanej reality, prijať výzvu autorky a nechať sa ňou viesť, postupne sa dostanete jednotlivým postavám pod kožu a objavíte niečo ťažko vysloviteľné nielen o nich, ale aj o sebe. Darmo, každý z nás má svojské poznatky a pocity z obsahu slova „aksál“ a svet je dnes celý akýsi naruby.
Elena Ťapajová
