Recenzia
Elena Ťapajová
20.12.2016

Aksál - Zuza Cigánová

Aksál / Zuza Cigánová / Vydavateľstvo
Spolku slovenských spisovateľov 2016


Slovo „aksál “ som
sprvu márne hľadala
v slovníku cudzích
slov. Až neskôr som
zistila, že je to odza-
du prečítané slovo
„láska“. Autorka Zuza
Cigánová ním ozvlášt-
nila názov svojej naj-
novšej knihy a pod-
titulom ani prišiť, ani odpárať navyše vyjadrila
metaforicky komplikovaný vzťah ľudstva k tejto
večnej téme.
Mimochodom, je to už jej siedma kniha
a štvrťstoročie jestvovania vo svete literatúry.
Jej prvá knižka Kúsok cesty okolo sveta z roku
1991 vychádza z denníkových záznamov počas
pobytu v Južnej Amerike na expedícii Tatra okolo
sveta, ktorú viedol jej manžel. V recenziách sa
pripomínalo jej dlhodobé pôsobenie v činohre
SND i desiatky divadelných, ale aj televíznych
a fi lmových úloh. Citovali sa hlavne dve zo za-
čiatku jej kariéry: ako trinásťročná debutovala
pred fi lmovou kamerou v titule Malá manekýnka
a o niečo neskôr hrala nezabudnuteľnú Teri-
nu v oceňovanom fi lme Romanca pre krídlovku.
V deväťdesiatych rokoch sa o Zuzane Cigánovej
začalo hovoriť ako o „píšucej herečke“.
Lenže pribúdali ďalšie knihy: Dopadne to dosť
dobre, pes bude rád (1992), K plus K alebo naša
etuda (2004), Šampanské, káva pivo (2007), Di-
vadelná hra (2011, scenár podľa jej prózy) a Špa-
ky v tŕní (2012). Za dve z nich získala v rokoch
2008 a 2013 dokonca nomináciu v prestížnej
literárnej súťaži Anasoft litera. Pôvodné herec-
ké povolanie autorky sa už nepripomínalo na
záložkách a čoraz menej aj v recenziách. Jedno-
ducho tu bola a je Zuza Cigánová – prozaička.
K jej knihám si môžete alebo nemusíte vytvoriť
vzťah. Ale dokázala, že ju treba akceptovať ako
zaujímavú a originálnu autorku.
Najnovšia Cigánovej kniha Aksál v podstate
rezignuje na dej ako taký. Príbeh si musí čitateľ
domýšľať. Čo je dôležité, sú pocity, náznaky viet,
zachytenie nezachytiteľného: vôňa okamihu, tep-
lo dychu, duševné i fyzické rozpoloženie. Slová ich
môžu niekedy ťažko vyjadriť, ale práve slová sú
tie schodíky, po ktorých sa pomaly a namáhavo
vkrádame do vnútra bytostí, o ktorých čítame,
objavujeme ich svet a vnímame jeho obraz. Až
postupne zisťujeme, že sledujeme príbeh man-
želského trojuholníka: on, starší uznávaný archi-
tekt Julo, jeho manželka Hela a mladá kreslička
Lili. Zdanlivo obohratá téma, spracovaná ako
prelínanie troch svojských vnútorných monoló-
gov. Originalita spočíva v tom, ako ich podáva,
v zachytávaní myšlienkového prúdu protagonis-
tov. V krátkych záznamoch s uvádzacou akoby
titulkovou vetou. Napríklad hneď v úvode spo-
znávame mužského protagonistu: „Už pár dní
sa tešil na tých niekoľko minút ráno...“. Za ňou
pokračuje prúd vedomia hrdinu: „A stalo sa to,
stávalo sa to samo... Prísť o desať minút pred
ostatnými...“. On ráno čo ráno prichádza do prá-
ce skôr, aby mohol pomôcť mladučkej kolegyni
Lili z kabáta. Niekoľko okamihov, náhodných
dotykov, na pohľad takých všedných, a predsa
nabitých erotikou, túžbou a predstavami o tom,
ako „stoja dych v dychu“. Alebo chodí do bufetu,
kam predtým nechodil, len aby ju zazrel.
O niečo neskôr pasáž v podaní Hely, ktorá cíti,
že sa niečo deje. Nie, nevie to pomenovať, nevie to
sformulovať, ale začne vetou: „Voľajaké nešťastie
sa mi stane“ a pokračuje: „Niekde zabudnem ka-
belku a bude po paráde. Na nejakom plote, na
nejakom pulte a budem nahraná. A konečne bu-
dem myslieť na niečo iné. Toto je domov? Toto má
byť domov? Toto je naše konečne doma, konečne
večer, konečne spolu?! ... Toto zívanie, zízanie na
telku? ... Táto hluchá ozvena? ... “.
Nespokojná manželská dvojica sa po rokoch
šťastného spolužitia zrazu od seba vzďaľuje. Zme-
nili sa, zmenil sa ich vzťah, ale nie sú schopní
o tom hovoriť. Hoci Hela bola vždy „ukecaná“
a hovorí čoraz viac, kým manžel čoraz menej.
Ale o tom podstatnom mlčia. Zrazu akoby hovorili
cudzími jazykmi. Rovnaké slová majú úplne iný
význam, navyše aj podtexty sú odlišné. Nepo-
rozumenie sa mení v nedorozumenie. Nikomu
nechcú ublížiť, ale už si ubližujú... Ešte to nie je
nič reálne, nevera v predstavách, ale už sa to črtá.
Hela si uvedomuje pomalé odcudzovanie s man-
želom, svoju bolestnú žiarlivosť a svoj strach zo
starnutia a z osamelosti.
Tretia protagonistka Lili, ktorá je svojím spô-
sobom príčinou, má v texte najmenší priestor.
Možno preto, že je predstaviteľkou inej generácie
a je trochu cudzorodým prvkom, ale hlavne preto,
že je iba zástupným problémom duelu ústred-
nej dvojice. Vystihuje však istý druh mladých
žien, ktoré sa riadia radami ženských časopisov,
pomáhajú si slovíčkom „oné“ a ich ambíciou je
„preraziť“. Ich štartovacia dráha je jednoducho
vyjadrená v jej prvom vstupe: „Obzerali sa za ňou
bez ohľadu na vek. Roky ešte nehrali rolu. Tie jej...
jej ešte ani na um nezišli... tie ich jej boli fuk
To mala rada. Keď sa obzreli, keď sa obzerali,
keď sa oné... keď sa museli... Keď na pol minúty
zabudli na všetko ostatné...“.
Slovenský knižný trh je v poslednom čase priam
zaplavený ženskou literatúrou, dobrou i zlou. Stavia
na čitateľsky príťažlivých a prvoplánových príbe-
hoch. Zuza Cigánová však akoby na takéto trendy
nebrala ohľad. Píše to, čo chce, tak, ako to chce
a pociťuje. V čase, keď na nič nemáme čas a pre-
feruje sa akčnosť, keď sme si prestali ctiť slovo
a rozmýšľanie sa považuje div nie za zbytočnosť,
je spôsob autorkinho vyjadrovania a rozprávania
v knihe Aksál možno namáhavým – a dalo by sa
povedať, že občas i únavným čítaním. Určite tu
nejde o oddychové hltanie deja. Mnohých môže
odradiť už len to, že i keď ide o pomerne útlu knihu –
niečo okolo stodvadsať strán – čitateľ sa musí týmto
spôsobom myslenia, rozprávania, s pohrávaním sa
s jazykovými detailmi priam prehrýzť, uvažovať
o prečítanom, naladiť sa na istú pocitovú vlnu.
Ak však máte dostatočnú trpezlivosť a chuť
ponoriť sa do takto podávanej reality, prijať vý-
zvu autorky a nechať sa ňou viesť, postupne sa
dostanete jednotlivým postavám pod kožu a obja-
víte niečo ťažko vysloviteľné nielen o nich, ale aj
o sebe. Darmo, každý z nás má svojské poznatky
a pocity z obsahu slova „aksál“ a svet je dnes celý
akýsi naruby.