Vyhľadávanie
Dráma
Divadelná hra (2011, 1.vydanie)
Vo svojom dramatickom texte pokračuje Zuzana Cigánová v sondovaní do medziľudských vzťahov, ktoré si zachováva si veľmi zreteľný étos, a pritom nie je žiadnym moralizovaním. DIVADELNÚ HRU možno vnímať ako pohľad do zákulisia prostredia, mágia ktorého ešte v ľuďoch pretrváva, rovnako ako istú reflexiu vlastného povolania zo strany autorky, pričom presahuje za hranice javiska a má šancu osloviť každého.
Príbeh o realizácii divadelného predstavenia jedného súboru rozpráva o podstatných, no dnes občas banalizovaných veciach, o ktorých akoby sa už nepatrilo rozprávať vážne – láska, emócie, strach zo samoty, zlyhania. Zuzana Cigánová ich stvárňuje nielen presvedčivo, ale aj s obdivuhodným nasadením. V tom sú jej texty odvážne – ako autorka nie je nikdy nad vecou, práve naopak – je v nich a dokáže veľmi presne vystihnúť ich chod. Jej postavy sú pritom originálne, presvedčivé, jej jazyk zasa spontánny, svieži a presný.
Základným motívom textu je replika z divadelnej hry, ktorú súbor nacvičuje: „... A talent... sa tu mieša s malichernosťou... a krása... s nízkosťou... a veľké slová... s tými najúbohejšími... A to všetko... možno v jedinom človeku... v jedinom divadle... v jeden večer.“ V hre Zuzany Cigánovej nie je nikto stopercentným hrdinom či zloduchom. Vznešené predstavy spojené s umením, divadlom sa tu miešajú s ľudskými slabosťami a malichernosťou tých, ktorí ho robia, no pretvárku a afektovanosť strieda úprimná bezmocnosť a ozajstné emócie. Práve takto sa do popredia sa dostáva predovšetkým ľudskosť postáv – vo všetkých svojich aspektoch. Herci sú tu – napriek zázračnej aure, ktorá ich v očiach divákov obklopuje – len obyčajní „smrteľníci“. Tak ako každý sa nejakým spôsobom nastavujú svetu a snažia sa v ňom prežiť. Manipulujú, milujú, ľahostajnejú... A popri svojich slabostiach sú však schopní oddať sa tomu, čo robia, a to z nich robí zvláštne, exkluzívne bytosti. Najväčší smútok v tomto texte ide z postáv, ktoré už sú príliš otupené, aby divadlo prežívali, alebo trpia pochybnosťami, či majú dostatočný talent. Napriek všetkej cynickosti, uštipačnosti a citovej otupenosti, ktoré postavy voči sebe prejavujú, je im ponechaná istá – síce smutná, melancholická – nádej, že sa ich životy nejakým spôsobom, aspoň na chvíľu, naplnia. V tomto zmysle môžeme DIVADELNÚ HRU chápať aj ako hodnoverný pokus vrátiť zaslúženú dôstojnosť prostrediu a profesii, ktoré je zasiahnuté dnešnou mediálnou dobou, a sprostredkovať, ako sa množstva driny, ľudských emócií a nasadenia rodí jedinečná intenzívna chvíľa, pre ktorú vlastne divadlo existuje dodnes – chvíľa, kedy sa rodí umenie.
Aj keď text DIVADELNEJ HRY má podobu drámy, pohráva sa s prvkami prózy –scénické poznámky nie sú len scénickými poznámkami, ale tvoria plnohodnotnú súčasť textu. Podobne ako napríklad text Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné, či niektoré časti z knihy Marilyn miluje literatúru Ivice Ruttkayovej (Call girl, Generácie) – aby sme zostali pri príkladoch z posledných rokov – suverénne obstojí ako umelecký text v knižnom vydaní.
Ivana Taranenková
