Recenzia
28.08.2013

Americkí bohovia - Neil Gaiman

Preklad Patrick Frank
Vydavateľstvo slovart 2013

Tesne pred prepustením z väzenia zahynie Tieňovi pri autonehode milovaná manželka Laura. Vysokého a mohutného chlapíka, ktorý sedel za ublíženie na zdraví, si cestou domov najme tajomný pán Streda. Alias Odin. Tieň sa po jeho boku dostane do víru bojov starých, pôvodných božstiev s novými – televíziou, internetom, kreditnými kartami… Na ceste krížom-krážom po USA dvojica stretáva nových bohov ako príslušníkov smotánky, zatiaľ čo starí sa skrývajú na predmestiach medzi vyvrheľmi. Atmosféra hustne, rozhodujúca konfrontácia sa blíži. Svet, ako ho poznáme, už nikdy nebude taký istý – bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme, alebo nie.

Americkí bohovia sú encyklopédiou USA podanou cez obraz a pohyb. Spoločne s hrdinami putujeme množstvom amerických miest, mestečiek a predovšetkým Amerík opilcov a milionárov, horúcej Floridy a mrazov Lakeside. V delte rieky Ohio neďaleko od Mississippi v sídle zvanom Káhira na skok od Téb sa zoznámime s pánmi Ibisom a Šakalom. Z taxikára sa vykľuje Loukie Lou Harra, Tieňov bývalý spoluväzeň, čiže Loki Luhár, ďalší zo škandinávskych bohov. Identita samotného Tieňa tvorí jednu z poínt a podstát knihy. Samozrejme, v Amerike sa nachádzajú všetci bohovia, pretože všetci bohovia sú americkí a svet je natoľko Amerikou, nakoľko je Amerika svetom.

Kniha prvýkrát v origináli vyšla v roku 2001 a v kontexte Gaimanovej tvorby znamenala prelom. Jej vznik by nebol mysliteľný bez temnej atmosféry autorovho kultového komiksu o Sandmanovi či hýrivej fantastickosti podzemného sveta Londýna v Nikdykde. Rozhodne patrí k dielam, ktoré presahujú horizont žánrovej fantastiky. O atmosfére Ameriky sa z nej dozviete viac než zo správ šírených akýmikoľvek médiami. Najmä preto, že sa nám predostiera ako mýtus – čiže jediná platná podoba ilúzie realít dneška. Kaleidoskop pohľadov na súčasnosť Gaiman strieda prestrihmi do minulosti, okrem priestoru sa pohybujeme i v čase. V smere takmer vôbec neurčiteľnom.

Autor si podmaňuje a presviedča čitateľov predovšetkým vizuálne. Rezignuje na psychologizáciu postáv, díva sa takmer výlučne zvonka. Panoramatický záber nečakane vystrieda priblíženie detailu. Konkrétneho až nemilosrdného. Ocitáme sa medzi impozantnými budovami súdu a colnice, pripomínajúcimi „ohromné, čerstvo upečené koláče zaliate sirupom zlatého svetla na konci dňa“, pred čiernym psom a dievčatkom „v starých teniskách a v sivom mužskom svetri namiesto šiat“. Tieň dievčatku predvádza trik s mincou a pes zrazu vyhlási: „Raz som videl Harryho Houdiniho a ver mi, ty žiadny Houdini nie si.“ Podobne ako v najlepších románoch Stephena Kinga, v poviedkach Richarda Brautigana či v bláznivom, prízračne realistickom cestopise Iľfa a Petrova po USA, Gaimanova dôvtipne familiarizovaná fantastika čitateľa pohlcuje prostredníctvom všetkých zmyslov v realistických kulisách. V talentovaných rukách sa naozaj niet prečo báť fantastiky ani o fantastiku.