Recenzia
Matej Masaryk
06.08.2019

Antológia v správnych rukách

Druhá moderna: Slovenská modernistická próza 1920 – 1930. Editor Michal Habaj. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2018

Termín „druhá moderna“ je v slovenskom kontexte pevne zviazaný s osobou literárneho vedca a básnika Michala Habaja, ktorý ho – ako označenie pre početnú skupinu modernisticky orientovaných slovenských próz (predovšetkým) dvadsiatych rokov minulého storočia – zaviedol vo svojom rovnomennom, z viacerých hľadísk priekopníckom monografickom debute z roku 2005. Je teda logické, že za pomerne rozsiahlou antológiou stojí v pozícii editora opäť on.

Zostavovateľská koncepcia

Pri zostavovaní antológií podobného typu je jednou zo základných otázok určenie žiadaného adresáta. Podľa výsledného tvaru sa zdá, že sa Habaj rozhodol cieliť naraz na užšiu i trochu širšiu (laickejšiu) časť čitateľskej obce. Vkusne príťažlivý vzhľad, prehľadné členenie knihy, snaha dodržiavať pri celkom veľkorysom množstve textového materiálu od štrnástich rôznych autorov určitý kvalitatívny štandard i cit pre rozsahovú mieru (tvorbe jednotlivých spisovateľov antológia poskytuje od 5 do 50 strán) prezrádzajú chvályhodné úsilie, aby sa kniha nestala len knižničnou položkou vypožičiavanou raz za rok (podľa semestra, v ktorom sa na tej-ktorej univerzite učí slovenská medzivojnová literatúra). Viac ju však predsa len ocenia členovia toho užšieho kruhu – darmo, textového materiálu je naozaj vcelku dosť, pričom také exkluzívnosti, ako pokus Vlada Wagnera o „fragment japonérie,“ či novoklasicistické uchopenie postavy ženy-múzy v podaní Milana Thomku Mitrovského naozaj nie sú pre každého. Do publikácie tohto typu však jednoznačne patria.

Na druhej strane, diskutovať by sa dalo o potrebnosti zahrnúť do antológie až päť vo výraze, v téme, v kompozícii či v myšlienkovom základe zúfalo podobných poviedok Tida Jozefa Gašpara, respektíve pri Ivanovi Horváthovi (až) dve prózy z jeho začiatočníckeho debutu Mozaika života a snov – zvlášť, keď popri takisto prítomných kapitolách z novely Človek na ulici či menej známej, z osviežujúceho nadhľadu podanej poviedke Maškarný ples pôsobia ako (duchom i dušou) podstatne chudobnejší príbuzní. To je vlastne aj hlavný čitateľský problém tejto knihy – modernistická emblémovosť, ktorá je jej akcentovaným cieľom, prináša zúžené možnosti výberu. To vzhľadom na počet autorov rôzneho literárnohistorického významu, ako aj na fakt, že – ako píše Habaj – v tvorbe významnej časti z nich „reprezentujú modernistické prózy (...) iba ojedinelé prejavy alebo majú povahu začiatočníckych literárnych pokusov a hľadaní,“ zákonito speje v kombinácii s veľkorysým počtom strán k istej redundancii.

Pravda, redundancii sa Habaj ani nevyhýba, ba priam ju podporuje – jeho zvýšený záujem o prózy, ktoré zobrazujú ustálený a (nielen) pre modernu príznačný motív osudovej ženy či femme enfant/fragile je zjavný i priznaný. Vzhľadom na „rozsiahly komplex umeleckých štýlov a poetík,“ ktoré pojem „modernizmus“ zastrešuje, je takéto hľadanie centrálneho tematicko-motivického spojiva vlastne aj pochopiteľné.

 

Autori „druhej moderny“

Na celku knihy je vidieť množstvo drobnej, poctivej práce. Habaj v antológii prináša autorov kanonických (Vámoš, Horváth, Hrušovský, atď.), dnes už menej známych (pozoruhodne výrazný priestor venuje napríklad tvorbe Janka Alexyho, ktorý bol v dvadsiatych rokoch publikačne mimoriadne činný), ale aj takých, ktorí sa v slovenskej literárnej histórii iba mihli (napr. Imro Frits, ku ktorému aj Habaj našiel informácie len na dva riadky). Nezanedbateľným prínosom antológie je pritom aj to, že konfrontuje kvalitatívne očakávania, vytvorené na hodinách literatúry – Horváth síce svojimi najkvalitnejšími prácami z knihy naozaj vytŕča, zatiaľ čo Ervin Holéczy či Kvetoslav Urbanovič názorne dokazujú, prečo upadli do zabudnutia; prózy Janka Alexyho a Vlada Wagnera však patria k tomu lepšiemu, čo sa v knihe nachádza. Úprimnou, citlivou prostotou (Alexy), respektíve sviežou (seba)iróniou (Wagner) dokonca vytvárajú príjemnú alternatívu voči ťažkopádnemu Vámošovi, manieristickému Gašparovi či často lacno bombastickému Hrušovskému. To, že Habaj pri zostavovaní antológie vychádzal z poctivého štúdia knižných vydaní i časopiseckých publikácií, navyše výrazne pomohlo k tomu, že sa menej známe, neraz však (aj umelecky) pozoruhodné prózy objavujú aj pri známejších (kanonických) autoroch. Najviac tu asi zaujmú rané prózy Jána (ešte nie Roba) Poničana, vedno pevne „v službách malomeštiackej triedy“ – výborný doklad búrlivých, niekedy až protirečivých pohybov v slovenskej literatúre prvých poprevratových rokov. Tých zaujímavých momentov je však podstatne viac. Významným je napríklad výskyt podobných kompozično-motivických prvkov, podnecujúcich ku komparatívnym analýzam a interpretáciam. Okrem už spomínaného motívu ženy v rôznych dôležitých, literárne ustálených úlohách, je to napríklad stvárnenie Paríža („čarovného, vábivého, farbivého a nôtivého“ u Gašpara; znepokojivo protirečivého u Horvátha; jesenného a deziluzívne sivého u Alexyho), či využitie ďalších tradičných motívov z rezervoáru moderny – divadla, masiek, bohémstva, samoty, stratenosti, vzdoru, straty a podobne. Zaradením málo známych próz Jarka Elena (Hriech pátra Marcela) a Jána Poničana (Modré oči) vedľa známejšej Hrušovského Dolorosy sa tiež odkrýva obzvlášť zaujímavá analógia. Trojica autorov totiž v daných poviedkach variuje nápadne podobnú kompozičnú kostru – vnútorný súboj medzi sexualitou a „božími“ prikázaniami u zástupcov cirkvi. Naozaj, to, že horúčkovitá snaha po nekonvenčnosti neraz vypáli úplne opačne, očividne nie je nič nové.

 

„Detaily“ editorskej práce

Vzhľadom na to, že Habaj pri väčšine textov vychádzal z ich prvých publikovaných verzií, netreba zabudnúť na „detail,“ ktorý býva pri podobne starých literárnych dielach často problematický, respektíve sa nie vždy celkom doceňuje. Je ním jazyková redakcia. Kto totiž napríklad pozná pôvodné vydania Alexyho či Vámošových próz, musí uznať, že Zuzana Šmatláková, ktorá mala v antológii na starosti práve túto stránku veci, odviedla (až na pár malých chýb, resp. miest, o ktorých by sa dalo diskutovať) mimoriadne precíznu a zároveň literárne citlivú prácu. Pozoruhodné sú však aj iné „detaily“ – či už ide o vecne poňaté profily autorov, alebo o rozsiahly aparát vysvetliviek ku všetkým prózam, obsahujúci aj stručné a výstižné kontextualizačné interpretácie. Naopak (keď už sme pri tých detailoch), menej stručná (resp. poznámková) mohla byť záverečná štúdia, ktorá je vlastne (pre)kondenzovaným výťahom z predchádzajúcej Habajovej monografie. Vzhľadom na celok, ktorý sa zostavovateľovi podarilo vytvoriť, by sa azda pýtala skôr „nová“ štúdia, smerujúca viac ku koncepcii antológie a vzájomnému porovnaniu vybratých diel.

 

Moderna ako zrážka so životom

Aké sú však samotné prózy? Také, aké by sme vzhľadom na preferovanú poetiku, vek ich autorov či dobový stav kultúry mohli očakávať. Moderna je v rozhodujúcej miere postavená na deziluzívnej zrážke mysliaceho a cítiaceho človeka s dospelým životom bez pevných hodnôt a akýchkoľvek istôt (slovami Jarka Elena: o pocítení „zimného závanu skutočnosti“), ako aj s veľkým svetom, ktorý sa voči nemu – ako v recenzentskom posudku knihy výstižne napísal Jaroslav Šrank – „permanentne otváral a otváral a otváral a zároveň ho pohlcoval“. Ide teda o prózy, s ktorými je – tak, ako s predmetným súbojom súkromne gigantických proporcií a dôsledkov – pevne spojená silná, až patetická emocionalita. Teda niečo, čo má nebezpečne blízko k sentimentálnosti, pri akej je čitateľ (nechceným) svedkom množstva sĺz, kriku a hádzania sa o posteľ (Ivan Minárik).

Pociťovaný rozklad hodnôt a iných pevných bodov, ktorý spomínanému súboju individuality a sveta predchádza, je niečím, čo v danom období viselo vo vzduchu. Pre výraznú časť publikovaných autorov teda nebolo iba literárnou pózou, ale autenticky prežívanou skutočnosťou, ktorej literárne tematizovanie bolo logickou nutnosťou. Táto autentická nutnosť zaznieva – hoci aj spod tenších či hrubších nánosov literátštiny – z väčšiny próz a ako taká zostáva pôsobivou. Pôsobivou, pretože pomenúva (áno, aj u toho manieristického Tida J. Gašpara) niečo zásadné a nadčasové. Veď kto by nepoznal tvrdé „okolnosti životného boja“ (Elen) či smútok nad tým, „čo sa stratilo alebo neobjavilo nikdy zo života“ (Alexy)? Tých (prepytujem) romantickejších jedincov zase určite aspoň raz prepadol aj ten zvláštny „poetický smútok, ktorý nermúti, ale jemne až teší“ (Gašpar).

V podobných, hoci v jednotlivých autorských realizáciách predsa len variantných stvárneniach rôznych štádií vopred prehratej „ruvačky so životom“ sa pritom dajú celkom ľahko zachytiť aj odtienky filozofického či tvarového svojrázu. A popri často všeobecne platných slabých stránkach aj stránky individuálne silné (či najsilnejšie). Ani tu sa nedá obísť prínos zostavovateľa, respektíve konštatovanie, že sa príprava antológie naozaj dostala do správnych rúk. Kiežby to tak bolo vždy.

 

Matej Masaryk (1987) pôsobí ako lektor slovenského jazyka a kultúry na Katedre slovenskej filológie Užhorodskej národnej univerzity. Je autorom viacerých recenzií a literárnovedných štúdií. V roku 2017 vyšla jeho monografia Zabudnutý svet: Próza Janka Alexyho v rokoch 1914 – 1930. Vedecky sa zaoberá predovšetkým slovenskou prózou prvej polovice 20. storočia.