Vyhľadávanie
K niektorým autorom a ich dielam sa čitatelia
vracajú aj desiatky rokov po ich smrti. Jed
ným z nich je nepochybne aj Janko Alexy, sloven
ský maliar, publicista, spisovateľ a národný ume
lec, o čom svedčí i skutočnosť, že vyše 40 rokov po
jeho smrti vychádza zbierka jeho krátkych próz
publikovaných v medzivojnovom období i v období
druhej svetovej vojny, nesúca názov Prózy (Vyda
vateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2015).
V rámci periodizácie slovenskej literatúry patrí
k predstaviteľom moderny, čo sa neodmysliteľne
odrazilo i v jeho literárnej tvorbe. Autor pristupu
je k výstavbe umeleckého diela ako k maľovaniu
obrazu, pričom mieša rôzne farebné a tvarové
odtiene, aby vytvoril niečo jedinečné a neopa
kovateľné. Prozaický jazyk sa u neho miestami
mení z jedného krátkeho útvaru na druhý, a tak
kým v jednom texte je čitateľ vystavený nesúro
dému prúdu myšlienok obohatenému lyrickými
obrazmi, v ďalšom už číta jednoliaty príbeh bez
nadbytočných digresií. Na základe spomenutej
skutočnosti môžeme na jednej strane v jeho die
lach postrehnúť odrazy Schopenhauerovej filo
zofie, expresionizmu i impresionizmu, na strane
druhej v nich dokáže pozorný čitateľ identifikovať
i prozaický štýl Tajovského či Jesenského.
Aj napriek prieniku realistických tendencií
do jeho tvorby, poetický jazyk Janka Alexyho
necharakterizuje odosobnený vzťah k zobrazo
vanej skutočnosti. Naopak, autor je vždy zainte
resovaným, subjektívnym pozorovateľom, ktorý
komentuje a opisuje nielen zážitky zo svojho
okolia, ale vyrovnáva sa aj so svojou minulos
ťou, v dôsledku čoho majú jeho prozaické diela
autobiografický charakter. Autobiografickosť
potvrdzujú najmä spoločné zážitky a skúsenosti
medzi rozprávačom a autorom. Obaja pochádzali
z mnohopočetnej rodiny, robili lekárnika počas
vojny, profesionálne sa venovali výtvarnej tvorbe
a boli na študijnom pobyte v Paríži. Čitateľovi
preto postupne odhaľujú intímne tajomstvá či
traumy z detstva, puberty i dospelosti.
Hoci dominantnou náladou, ktorá sa nesie celou
zbierkou, sú pocity strádania, nedostatku, žiaľu,
steskov, trápenia či hnusu, na konci každého ne
príjemného zážitku vyjde svetlo v podobe životnej
skúsenosti, ktorá posúva rozprávača dopredu:
„Život je takým, akým si ho spravíme.“; „Veru, člo-
vek je v základe predsa len zlý; a všetko len vtedy
by bol rád napravil, keď je už neskoro.“; „Práve to
je umenie života, aby
človek nezbadal neja-
ké nepríjemnosti“.
Okrem dosiah
nutia vnútornej ka
tarzie sa pozornosť
spisovateľa upria
muje i na celospo
ločenské problémy.
Do centra pozornosti sa tak dostávajú otázky
viery (kresťanstva), rozkol medzi minulosťou
a súčasnosťou, starou a novou generáciou, ale
i dôležitosťou roľníckej práce a umenia.
Alexyho prózy sú nepochybne naším kultúr
nym dedičstvom, v ktorom sa odrážajú pocity
súvekého človeka. Ústrednými tematickými
okruhmi próz sa stávajú láska v jej mnohorakých
podobách, rozdielny generačný pohľad na svet
a v neposlednom rade negatívne stránky moder
nizácie spoločnosti. Autor nám však neponúka
pozitívny obraz sveta, ale najmä jeho slabiny
v duchu svojho výroku: „…nádherné javisko života
je od chrbta z mizerných, neohobľovaných dosiek
pozbíjané.“
