Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010
Historik a kritik umenia Daniel Grúň sa v publikácii zaoberá umeleckým diskurzom v Československu počas procesu demokratizácie socialistického režimu v 60. rokoch. Táto špecializovaná publikácia vznikla z potreby interpretovať dokumenty kritiky s dôrazom na analýzu vnútorných rozporov v rámci domáceho umenia a písania o umení. Kniha je určená náročnému čitateľovi so vzťahom ku slovenskému výtvarnému umeniu a literatúre, ktorého zaujíma odborná reflexia na tému interpretácie umeleckých diel z pohľadu dobovej kritiky. Archeológia výtvarnej kritiky nazerá na naše umenie 60. rokov z pozície textových dokumentov a zameriava sa najmä na skúmanie pojmov a metód interpretácie umenia, a tiež na kritiku ako inštitúciu umenia. Úvahy o kritike autor orientuje na prácu s jazykom, ktorým sama disponuje a sústreďuje sa na výtvarné časopisy, publicistické rubriky o umení a katalógy z výstav, no zároveň venuje pozornosť i nepublikovaným rukopisom a archívnym materiálom. Zámerom je skúmanie problémových dobových polemík o umení a popis praktík formovania miestami protikladných názorov na jednotlivé tendencie umenia 60. rokov v Československu. Autor osvetľuje pravidlá vypovedania, ktoré sú dané možnosťami používania pojmového aparátu a metódami interpretácie. Grúň zahŕňa geograficko–politické modely skúmania modernizmu po roku 1945 v krajinách pod mocenským vplyvom Sovietskeho zväzu, spomína dobové odborné časopisy, dennú tlač, archívne dokumenty výtvarných organizácií... Nechýbajú analýzy dobových diskusií o avantgardnom umení, polemiky tzv. tradicionalistov a modernistov o požiadavkách spoločenskej reprezentatívnosti umenia. Prostredníctvom rozboru pojmov z textov o abstraktnom umení literárneho vedca Oskára Čepana sa dostávame ku koreňom avantgardných princípov modernizmu. Zaujímavý je pohľad na protiklad abstrakcie a realizmu, priestor dostávajú i eseje Dominika Tatarku o tvorbe členov Skupiny Mikuláša Galandu s cieľom ozrejmiť čitateľovi spisovateľove motivácie interpretácií moderného sochárstva. Problematika významnej tendencie konca 60. rokov, tzv. Novej figurácie, rezonuje v samostatnej kapitole spolu s komparáciou postojov kritikov marxistickej a nemarxistickej orientácie. Knihu uzatvára štúdia reflektujúca prechod pojmov svetových avantgardných tendencií do nášho prostredia cez texty slovenských a českých kritikov, i umelcov. Záver Grúňovej monografie tvoria životopisné profily kritikov: O. Čepan, J. Chalupecký, Ľ. Kára, R. Matuštík, I. Mojžišová, J. Padrta, P. Restany, T. Štraus, D. Tatarka, V. Zykmund, M. Váross.
