Vyhľadávanie
Susan Vreeland: Artemisia
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006
Preklad Katarína Varsiková
Artemisia Gentileschiová (1593–1653), skutočná aj románová, je nezávislá a cieľavedomá žena snažiaca sa oslobodiť od konvencií a skostnatenosti talianskej umeleckej spoločnosti konca 17. storočia. Pre talentovanú maliarku sa príbeh obrazu stal existenciálnou podstatou. Spisovateľku Susan Vreelandovú zaujala maliarska duša a vášeň skutočnej Artemisie. Vhodne a pútavo „zmiešala“ dejinnú realitu so správnou mierou fikcie, aby vytvorila „vierohodnú drámu“ a čitateľom ponúkla Artemisiu, ktorá sa nám prihovára o tri a pol storočia neskôr.
Román Artemisia (ocenený Theodore Geisel Award) nie je prvým Vreelandovej dielom o maliaroch a maľovaní. V knihe Girl in Hyacinth Blue píše o stratenom obraze holandského maliara Johannesa Vermeera; hrdinkou románu The Forest Lover je maliarka, ktorá sa sama vybrala maľovať do kanadskej divočiny, a aj „príbehy o umení“ Live Studies o živote impresionistov sú späté s tematikou maliarstva.
Artemisia Gentileschiová ako jedna z mála žien svojej doby dosiahla uznanie a úspech už počas svojho života a ako prvá žena mala tú česť byť členkou florentskej umeleckej Akadémie. Maľovala ženy, rozumela im, nazerala do ich života a poznávala tak tajomstvá ukryté pred mužmi – maliarmi. Tí sa sústredili najmä na mužov, zrejme si nedokázali predstaviť, že by sa v žene niečo odohrávalo, ako sa vyjadrila Artemisia pri pohľade na Caravaggiovu Juditu. Ona maľovala vnútorné rozpoloženie ženy, sústredila sa na jej pocity v danom momente, na jej odhodlanosť, strach, smútok či vieru. Zároveň obrazmi vyjadrovala aj svoje pocity. Chcela namaľovať svoju bolesť, aby sa jej zbavila. Postaviť sa proti výsmechu a pohŕdaniu spoločnosti, ktorá z nej, obete, chcela urobiť hriešnicu. Proti spoločnosti, ktorá ju chcela zraziť na zem, aby „uschla a zomrela“, pretože sa bála jej talentu. Artemisia maľovala veľké témy ľudských dejín (Juditu, Máriu Magdalénu, Batšebu, Lukréciu) a originálne ich interpretovala. Jej tvorivý a neľahký život bol naplnený umením a láskou k nemu.
Artemisia žila v čase, keď bolo maliarok veľmi málo a ak mali ženy niečo spoločné s týmto umením, tak stáli pred plátnom, a nie za maliarskym stojanom.
S nezávideniahodným postavením žien sa stretávame hneď v úvode diela pri opise procesu s maliarom Agostinom Tassim, ktorý Artemisiu znásilnil. Ponižujúce zaobchádzanie, ignorovanie jej pravdy, pretože sa predpokladalo, že pravdu má len muž, sú výstižným obrazom doby. Žena - manželka bola v podobnej situácii: „Vyhladla som, ale bála som sa ozvať. Nechcela som už po niekoľkých hodinách manželstva vznášať požiadavky. S ťaživým zúfalstvom som si uvedomila, ako je žena vydaná na milosť mužovi – dokonca aj v takej maličkosti, ako je kúsok chleba.“
Celému Artemisiinmu životu vládne láska. Láska k umeniu, ktorá je mnohokrát egoistická a zraňujúca, nenaplnená láska k mužom, ako aj platonická maliarska láska k ľuďom ako možným objektom spodobenia na plátne. Rovnako ako jej otec obetovala svojho najbližšieho človeka umeniu. Obaja boli manželmi umenia, svojou sebeckou impulzívnosťou nechcene ubližovali, pretože nevyhnutnosť rozhodnutia uštedruje rany láske. „Milovať znamená dobrovoľne sa vystaviť slučke irónie, obdivovať niekoho a čakať na uškrtenie,“ ako to vyjadrila Artemisia, ale zároveň aj neopätovaná, prchavá láska je lepšia než žiadna.
Ak chce umelec maľovať ľudí, nesmú mu byť ľahostajní. Podľa Artemisie „ľudia sú ľudia bez ohľadu na to, či stoja živí pred tebou, alebo žili pred mnohými rokmi. Musí ti záležať na každej osobe, ktorú maľuješ, akoby bola živá, akoby výraz presne toho obrazu bol v tej chvíli tou najdôležitejšou vecou na svete. Keď človeku na niekom záleží, je to istá forma lásky, a tá je aj jadrom cítenia umelca, ktoré je zase žeravým centrom obrazu.“
Život Artemisie Gentileschiovej v podaní Susan Vreelandovej je fascinujúci príbeh talentu, hľadania pravdy cestou utrpenia, chápania, odpustenia a lásky. Je príbehom o veľkom umení, ktorého úlohou je „aby nám pomohlo žiť v povznesení a zomrieť v pokoji“.
Michaela Geisbacherová
