Vyhľadávanie
Leonid Andrejev: Balada o siedmich obesených
Bratislava, Ikar 2006, Preklad Viera Mikulášová – Škridlová
Leonid N. Andrejev (1871–1919) býva často charakterizovaný ako jeden z najpesimistickejších spisovateľov literatúry začiatku 20. storočia. Vo svojej tvorbe zobrazuje katastrofické vedomie človeka o nehostinnosti sveta. Reaguje ňou na „smutné obdobie“, „hrozné roky“ Ruska, ktoré rezonujú v celom jeho diele. Cítiac nevyhnutnosť porážky starého sveta nedokáže uveriť vo veľkolepé znovuzrodenie toho nového. Jeho umelecký svet je plný mračien a neriešiteľných protirečení. V reálnom svete nenachádza východisko, nevidí v ňom dobro, ani svetlo. A preto nie je náhoda, že hrdinom jeho literárnych diel je človek, ktorý čelí absurdite života a osudu, trápi ho samota, opustenosť, cíti sa bezduchou figúrkou v rukách osudu.
Úvodná poviedka výberu z Andrejevovej tvorby v edícii Odeon Balada o siedmich obesených sa stala predlohou aj pre filmové spracovanie slovenského režiséra Martina Hollého, ktoré získalo Veľkú cenu na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo v roku 1969. Leonid Andrejev napísal túto poviedku na motívy skutočných udalostí ako protest voči tyranii a desivej anonymite moci. Ochrancov spravodlivosti a tajomných vykonávateľov moci vykresľuje ako nesvojprávne bábky, rovnako vyzerajúce, rovnako konajúce, rovnako anonymné. Okrem tohto motívu je v poviedke brilantne zobrazený osud piatich mladých ľudí odsúdených na trest smrti za pokus o atentát na vysokopostaveného politika (odsúdení sú ešte dvaja zločinci). Ocitnú sa vo väzení, z ktorého jestvuje jediné vyslobodenie - smrť. V ich hlavách sa krúti kolotoč hrôzostrašných myšlienok, úzkosti a strachu. V desivej samote cely si kladú neutíchajúce pálčivé otázky.
Leonid Andrejev nebol spisovateľom, ktorého si tí, čo sú pri moci, želajú. Ktorý pesimistický vizionár je pre vládnuci režim vítaný? Práve kvôli nástojčivosti a sile s akou opisoval hlboké a temné stavy ľudského myslenia, kvôli schopnosti objaviť hrôzu vo vnútri samotného človeka. Inšpiráciu na takúto krutú analýzu čerpal aj z Dostojevského.
Prázdnota, úzkosť, strach, smrť, zúfalstvo, beznádej, pominuteľnosť, hrôza nekonečna a ničoty, to neustále pociťujú Andrejevovi bezmocní „hrdinovia“. Hlavná postava rovnomennej poviedky Lazár, ktorý vstal z mŕtvych a videl to hrozivé, nevyspytateľné TAM, rozsieval okolo seba nekonečný smútok, mlčiacu Ničotu, bezhraničnú temnotu, samo Nekonečno, samu hrôzu a smrť...
Prostredie, ktoré si volí na zobrazenie týchto stavov mysle, ešte zvýrazňuje a dokresľuje celkový obraz jeho poviedok. Väzenie, liečebňa, tmavý les, páchnuce uličky a v nich vrahovia, blázni, pomätenci, malomocní, šialenci, násilníci a pobehlice. Citát z poviedky Múr je dokonalou ilustráciu navodenia desivej atmosféry: „Gniavená zemou a nebom, zadúšala sa čierna noc, dunivo a ťažko stonala a pri každom vzdychu vypľúvala zo svojich útrob ostrý, rozžeravený piesok, ktorý bolestivo pálil naše rany.“
V poviedke Život Vasilija Fivejského je asi najpresnejšie sformulovaný priam hrozivý spôsob rozpitvávania ľudskej psychiky, ktorý autor aplikuje na svoje postavy: „...kládol otázky skúmavo, nástojčivo, siahal až do tých najtajnejších kútikov duše, do ktorých sám človek nazerá len zriedkavo a s obavami. ...prevracal všetko, na čom lipla a čím žila duša. Jeho otázky boli nemilosrdné a bezočivé, a jeho rodiaca sa myšlienka nepoznala strach.“
Absurdita, nezmyselnosť, strata zmyslu života, odcudzenie, opustenosť, nihilizmus, svet bez mravných hodnôt a bez Boha vykresľuje Andrejev oveľa realistickejšie a expresívnejšie, než sa to podarilo Nietzschemu. Celé bytie, nielen ľudské, ho presviedča, že všetko je jeden veľký chaos. Ale aj keď je boj bezperspektívny a daromný, Andrejevov človek sa nesmie vzdať a pokorne zmieriť s tým, že je bábkou v rukách osudu. Žeby predsa len slabo blikotajúca iskierka nádeje? A večný ľudský údel – ísť ďalej?
Michaela Geisbacherová
