Vyhľadávanie
Až dozrieme?
Ad: Na noži – Hodnotný výber so zlomyseľným koncom
MIROSLAV VÁLEK: Básnické dielo, Editor Valér Mikula
Eduard Chmelár v Knižnej revue č. 1/2007 pochválil moju editorskú prácu pri vydaní Básnického diela Miroslava Válka, aby vzápätí vyslovil ľútosť (a najmä tomu sa v článku venuje), že som takú „hodnotnú“ kalligramácku knihu znehodnotil svojím doslovom. Čiernu robotu teda robiť môžem, no vysloviť mienku, na to tu máme iné kapacity.
Chmelár, jedna z nich, mi vyčíta najmä spolitizovanie Válka, „úzkoprsé politické komentáre“. Aj by som sa nechal od všekomentátora Chmelára poučiť, ako sa píšu „neúzkoprsé“ politické komentáre, lenže musím ho sklamať – politika ani ideológia ma nezaujímajú, resp. zaujímajú len do tej miery, do akej majú zhubný vplyv (o nezhubnom neviem) na umenie – aj na to Válkovo. A nijaké umelé oddeľovanie človeka a básnika, čoho sa Chmelár – a zďaleka nie je prvý – dožaduje, neskryje škodlivé pôsobenie komunistickej ideológie a komunistickej kariéry na básnickú tvorbu nášho autora. Kým Chmelár vidí u Válka iba „čistú poéziu“, ja vidím aj jej ideologické znečistenie – a nevidieť sa to dá iba vtedy, keď za „čisté“ a normálne považujeme to, čo sa za také považovalo štyridsať komunistických rokov. Takáto mravná i estetická slepota sa prosím u nás považuje za taktnosť, ohľaduplnosť, estétstvo, veľkorysosť.
Nech si je E. Chmelár k Válkovi dovôle veľkorysý, ale nech nevyčíta mne to, čo by mal vyčítať jemu. Hádam nie ja som Válka „spolitizoval“ až do predsedníctva ÚV KSČ a k veršu „imperialisti si pília konár, na ktorom sedia“? Hádam nie mňa „komunistická strana učila stať sa človekom“? Netajím, že taká „človečina“ mi smrdí – a stále mi prekáža, že Válek ňou zasmradil viaceré svoje básne i celú jednu knižku. Ak to niekto „ušľachtilo“ nevidí, ešte to vôbec neznamená, že Válka pochopil – a ten, kto by mu chcel odpúšťať, je pre mňa obyčajným vyvyšujúcim sa (aj nad Válka) nadutcom: vari sme my nadoblační majitelia pravdy, aby sme odpúšťali?
Byť komunistom za komunistickej totality, to je morálny kaz, na ktorý treba – ako hovoril Tajovský – „naplevať“. Po rokoch môžeme nad radovými prisluhovačmi aj mávnuť rukou – ale pochopiť ich? Nikdy! Pohlavára Válka však nemožno odbaviť mávnutím ruky – a vzhľadom na jeho kultúrny význam ani nepochopením. Okrem toho sa nazdávam, že uňho prednostne nejde o ideológiu: jeho komunizmus vnímam ako jeden z prejavov jeho hlbokého, plodno-zničujúceho osobnostného kazu, ktorý z neho na jednej strane urobil špičkového umelca a na druhej špičkového príslušníka zločineckej organizácie. Lebo že umelci, básnici sú „ľudia s kazom“, to nám, malým dušičkám, však, pán Chmelár, vysvetľovať netreba.
Možno sa E. Chmelárovi opäť bude zdať, že „skĺzavam ... do politickej kritiky v literatúre“. Pokúsim sa to vysvetliť. Literatúra je predovšetkým – poviem to tak, aby mi rozumeli aj moderátori – „o hodnotách“. Ak autor postaví svoju báseň na falošných politických a ideologických hodnotách, tá môže byť považovaná za hodnotnú len dovtedy, kým sú tieto „hodnoty“ umelo a násilím udržiavané pri živote. Čo je aj prípad tzv. angažovanej socialistickej literatúry. Nezatajiť, že politické postoje oficiálnych spisovateľov za starého režimu boli konformné, osobne zištné, antidemokratické a antihumanistické, a hodnoty, ku ktorým sa hlásili, falošné, to podľa Chmelára znamená „skĺzavať do politickej kritiky“. „Neskĺzavaním“ by bolo mlčky prijímať falošné premisy a tíško sa naďalej tešiť z tradovaných „hodnôt“ socialistickej literatúry? Ak si toto E. Chmelár naozaj myslí, nech sa ide radšej korčuľovať...
A keď som pri komentovaní Válka túto neobíditeľnú politickú rovinu s radosťou opustil a pokúsil sa jeho ideologickosť interpretovať trochu hlbšie, ako siaha predstavivosť politického komentátora, E. Chmelár ma vzápätí obvinil zo „špekulatívnosti“. Nuž nech, ale aspoň o Válkovi špekulujem, čo aj pokusne a omylne, a nepreberám v starých časoch „osvedčenú“ mienku kritikov unesených každým uznesením.
Volalo sa u nás krátko po básnikovej smrti po vyrovnaní sa s ním, ba aj sa k tomu „prikročilo“. Ten pokus sa však skončil „po slovensky“: napospol obdivným och a hrubou čiarou vedenou medzi čačaným básnikom a kakaným ministrom. Lenže tých čiar je oveľa viac, idú všelijako inak (aj naprieč dielom) a sú oveľa tenšie, niekedy priam neviditeľné, pán Chmelár. Porozpletať ich vôbec nie je jednoduché, lebo Válek je zložitý; aby sme sa v tom ako-tak vyznali, bolo si ich treba – to každý elektrikár vie – rozlične ofarbiť. A tak som sa pokúsil tie Válkove nite zvýrazniť či už hnedou (katolíckou), alebo čiernou (pesimistickou), šedou (má aj také básne), fialovou erotickou, ružovou sentimentálnou, žltou žiarlivou i červenou žiarivou – môžem ja za to, že Chmelár len tú svoju červenú vidí? Pravdaže som nečakal, že sa mi sa podarí všetky tie nite rozpliesť, len mi je ľúto, že som niekoho pritom doplietol.
Takže ešte jedno vysvetlenie, pán Chmelár. Predovšetkým môj text o Válkovi je doslov, nie predslov. Píšem občas aj predslovy, ale to len pre školskú mládež, kde treba poznaniachtivého čitateľa voviesť do problematiky, poukázať na súvislosti, pootvoriť mu text. Pre zrelých a nechtivých dospelých, ktorým netreba nič predžúvať a nepatrí sa ich poučovať, sa píšu doslovy. Až po tom, ako som v knihe čitateľovi predložil celé (nie výber, ako sa nazdáva E. Chmelár) Válkovo básnické dielo, o ktorom si mohol vytvoriť nepredpojatý názor, a tiež potom, ako si ho mohol konfrontovať s množstvom citovaných názorov literárnych kritikov, ponúkol som mu svoju osobnú interpretáciu – nie ako posledné slovo, ale skôr ako prvý hlas do novej diskusie o Válkovi.
Nazdával som sa totiž, že na podobnú diskusiu už dozrel čas – a aj my. Už dosť dlho nežijeme v neslobodných pomeroch, keď vychádzali obozretné válkovské i iné výbery, v ktorých sa niektoré veci nesmeli a iné museli ocitnúť a kde sa v predslovoch či doslovoch kde-čo zatajovalo a to neutajiteľné „správne“ vykladalo. Veril som, že edíciou Válka som poskytol pomerne spoľahlivé východisko pre slobodnú, netabuizovanú diskusiu – a v doslove som hneď skusmo aj nejaké tie tabu narušil.
Lenže dve veci na Slovensku neslobodno: rušiť tabu a dráždiť milovníkov poézie. V posledných rokoch síce ich premnoženosť – na rozdiel od medveďov – klesá, aj tak ich je však ešte dosť na to, aby vás prinútili pri potulkách po našich poetických luhoch a hájoch našľapovať úctivo po špičkách. Pri Válkovi mám pocit, akoby som bol obviňovaný, že svojím doslovom som im ho „ukradol“. Lenže opäť nie ja som ten hlavný vinník, ja som len prostý posol zlých správ: to Válkovi boli „ukradnutí“ všetci tí početní milovníci jeho poézie zo šesťdesiatych rokov, keď sa v rokoch sedemdesiatych pustil do svojho komunistického manifestu Slovo! Facku, ktorú milovníci poézie od neho dostali pred tridsiatimi rokmi, vracajú teraz mne.
Pardon, pán Chmelár, za odbočku, tá sa vás netýkala. Vy jednak nerozdávate facky a jednak vás nepodozrievam, že by ste boli milovníkom poézie – súdim tak aspoň podľa toho, čo pekného a vzletného a odpísaného (to hádam viem posúdiť) ste vo svojom článku napísali o Válkovi – kto číta básne, tak o básni nepíše. Ale prečítať celý ste si mohli aspoň môj doslov, keď ho už tak spakruky haníte (rovnako ako spakruky chválite Válka). Lebo ak tvrdíte, že som u Válka „zabudol (alebo pre svoju zaujatosť jednoducho nedokázal) vyzdvihnúť hodnoty“, tak ste zrejme preskočili (možno pre časovú zaujatosť) pasáž – a nie je v tom zmysle jediná –, kde píšem, že po Válkovi „ostáva pekná kôpka básní, ku ktorým sa oplatí vracať“. Keďže sú však iné než tie, pre ktoré „sa vyplatí vracať“ vám, je jasné, že ja Válka i celú knižku znehodnocujem, kým vy ho zhodnocujete.
Takže ešte raz a naposledy „o tých hodnotách“. Po kritike môjho doslovu E. Chmelár v závere svojho textu triumfálne tvrdí, že Válek zostáva „jedným z najväčších slovenských básnikov“. Tentoraz – kvôli Válkovi – sa musím tešiť, že si doslov prečítal ledabolo, lebo keby si bol všimol, že presne to isté a presne tými istými slovami to už pred ním hovorím aj ja, ešte by zmenil svoje obdivné hodnotenie tohto básnika... Ale s plnou vážnosťou: mňa táto formulačná zhoda s Chmelárom vôbec neteší, pretože obsahovo a názorovo a vôbec nijako s ním nechcem mať nič spoločné. Válkovu veľkosť totiž vidím inde ako jeho profesionálni (Šmatlák atď.) i amatérski (Chmelár atď.) vykladači – a vidím i jeho malosť. To posledné sa u nás stále nesmie, a tak nie div, že si tu ďalej spokojne žijeme práve v nej – v tej malosti.
Valér Mikula
