Vyhľadávanie
„Súčasní obyvatelia Západu sú vyzbrojení zbabelou posadnutosťou politickou korektnosťou, ohúrení záplavou pseudoinformácií, ktoré im poskytujú ilúziu neustálej zmeny kategórií bytia..., a preto dnešní ľudia nedokážu byť čitateľmi; nedokážu uspokojiť ani nenáročnú požiadavku knihy, ktorá leží pred nimi: byť jednoducho ľudskou bytosťou, myslieť a cítiť za seba.“
Čítať staršie eseje, publicistické príspevky a inú drobnú prózu známeho francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa v slovenskom preklade, bez akejkoľvek znalosti jeho literárneho diela, ale aj všetkého mediálneho humbuku, ktorý zjavne úspešne okolo seba vyvolal či už svojím dielom, alebo rôznymi vyjadreniami a performanciami, to si asi môže dovoliť len málokto. Ale možno je to aj lepšie, ostať „nepobozkaný“ hotovými teóriami. Možno sa tak aj autorovi dostane zadosťučinenia. Túto knihu som čítala bez predsudkov či zaujatosti, skoro ako dieťa či blbec, a teda hlavne z filozofickej perspektívy. Preto mi hádam znalci Houellebecqovho diela a literárni teoretici značnú dávku subjektívnosti a asi aj naivnej myšlienkovej tvorivosti, odpustia.
Filozofia a poézia
Hneď prvá séria esejí alebo čŕt Zostať nažive a iné texty predstavuje hutnú dávku schopenhauerovského realizmu. Život ako roztrasená spleť utrpenia, z ktorej sa však rodí aj niečo, čo napokon objíma kričiace súcno a nenásilne núti „zostať nažive“. V podstate sa tu autor až prekvapivo vyznáva z nešťastnej zamilovanosti do vlastného údelu – byť básnikom. Poézia je preňho „mocnosťou“, ktorá udeľuje chaotickej hrči utrpenia štruktúru práve cez slovo, myšlienku, obraz. Umožňuje poeticky vnímavému človeku uniknúť základnej prirodzenosti, vyplývajúcej zo života, ktorý je síce vidomý, ale nemý – teda uniknúť samovražde. Pretože pohľad do tváre života ako takého, bez ilúzií, zabíja. Slovo, verš je prvým a posledným manifestom skutočnej vnútornej slobody. No vyvinúť sa do tohto štádia znamená doslova prejsť všetkými evolučnými štádiami – a až potom sa narodíme. Prvou trhlinou, pokusom sebazáchovne udeliť formu tejto látke pohyblivého utrpenia, je – výkrik. Tak hovorí básnik, ktorý je „posvätným parazitom a pripomína staroegyptských skarabeov, pretože sa mu darí na tele bohatých a rozkladajúcich sa spoločností“ (s. 26). Je tu niečo spoločné s filozofiou, to si treba priznať… Dokonca autor hovorí o zhode cieľov filozofie a poézie, o ich tajomnom spojenectve, ale aj o priepastných rozdieloch, ktoré sa ukazujú ako tragikomické či dokonca trápne zvlášť vtedy, keď si chcú básnik a filozof zamieňať svoje cesty (s. 31).
Houellebecqove úvahy o súčasnom človeku, dejinách a aj o filozofickom chápaní (tzv. modernej) spoločnosti sú v tejto časti knihy naozaj podnetné. Zvlášť preto, že boli pôvodne publikované v deväťdesiatych rokoch a na začiatku nového milénia. Množstvo jeho postrehov je aktuálnych i dnes, napríklad keď uvažuje o fenoméne supermarketov v kontexte Schopenhauerovej filozofie vôle. Vzhľadom na nihilistickú súčasnosť vyznieva až pateticky, ale rozhodne nie menej pravdivo, keď napríklad tvrdí, že komerčná reklama je vlastne jeden z posledných pokusov prisľúbiť jednotlivcovi po smrti Boha aspoň minimum bytia (s. 55).
Osamelý, úbohý a odsúdený na smrť
Áno, Houellebecq je sám sebou, nech si myslí kto chce, čo chce; neváha v novinách nazvať Jacquesa Préverta debilom či uvažovať nad existenciálnym zmyslom osláv, slávností pre človeka a ľudskosť vôbec, pričom základnou otázkou, ktorú si účastník väčšinou kladie, je: Čo tu robím s týmito idiotmi? Nuž, snažíš sa na chvíľu zabudnúť, že si „osamelý, úbohý a odsúdený na smrť“, na oslave hľadáš, ako sa vrátiť späť k svojej animalite. A tak následne existuje dokonca aj sebazáchovný plán; bod po bode vymenováva autor, ako sa vlastne k slovu dostáva napokon skutočný život.
Čitateľa vie autor príjemne trpko pobaviť svojimi reflexiami vtedy aktuálnych spoločenských tém, ktoré uverejňoval v novinách. Niektoré postrehy naozaj premosťujú minulosť s našou prítomnosťou tak živo, že človeka prepadá aj obava o budúcnosť kedysi (formálne) sekularizovanej Európy.
O podstatných existenciálnych otázkach
Druhú časť knihy tvorí novela Lanzarote a ďalšie drobné texty. Tu už sa Houellebecq prejavuje ako literát a spočiatku máte chuť dodať aj – nudný. Je to však nepríjemný klam. Chvíľami banálny príbeh o jednej dovolenke na španielskom ostrove Lanzarote, pretkaný explicitnými sexuálnymi scénami, ktoré naozaj pôsobia tak gýčovito a lacno, až je miestami takéto typicky mužské, či, lepšie povedané, pubertálne fantazírovanie akosi smiešne.
Ak sa nedá čitateľ odradiť, všimne si, že tým podstatným je čosi iné – na pozadí stále rezonuje depresia, a práve tu sa ukazujú tie najpodstatnejšie existenciálne problémy a otázky. Rozprávač si vlastne užíva pozíciu „druhých huslí“ priam megalomansky, zatiaľ čo skutočná hlavná postava (možno to prezradiť, veď novela vyšla pôvodne pred viac ako 20 rokmi) formou listu odhaľuje hlboké ľudské otázky a trápenia. Vtedy aj ten pretlak sexuálnych scén získava o čosi iný, melancholický odtieň. Nech to znie ako klišé, ale je (iracionálne potláčaným) faktom, že sexualita a príťažlivosť je zásadná pre partnerské vzťahy a zvlášť pre manželstvo. „Čo môžeme od života očakávať?“ pýta sa depresívny Rudi, belgický policajt, ktorému sa rozpadla rodina a ktorý sa dlho rozhodoval pre zásadnú zmenu v živote. Na nútenej dovolenke svoju odpoveď našiel. Táto postava vlastne ukazuje, aký drvivý dosah má na človeka nenaplnenosť v základných potrebách, aké zúfalé je hľadanie presahu vlastnej smrteľnosti, ale aj vôbec údelu človeka byť „ľudským“. Sekta raeliánov, ku ktorej sa tento nešťastník pridal, priam zhmotňuje túto túžbu žiť večne a inak. Nebol to náhodný spisovateľov výber, pretože aj tu uštipačne poukazuje na našu posadnutosť technológiami, do ktorých vkladáme (márne) nádeje, trpíme sebaklamom, že definitívne riešenie tragického údelu človeka existuje a je ním technika a technológie – veď je to racionálne!
Okrem literárno-filozofických aspektov stojí za to si uvedomiť, aká bola doba, v ktorej autor toto dielo písal. Druhá polovica deväťdesiatych rokov a začiatok nového milénia celkovo – veľké vedecké vízie zvlášť v oblasti genetického inžinierstva (fascinácia možnosťou klonovania), ktoré vyvolávali nové, doslova religiózne či metafyzické idey v tých najpodivnejších podobách (sekty veriace v prílet mimozemšťanov a pod.).
A potom to príde: autor – nielen spisovateľ, ale aj talentovaný publicista – sa zmení na onoho „hovnivála“, aby nás priviedol z týchto vzletných výšin vedeckej fantázie a nádejí, ale aj filozofických rozdumovaní o zmysle života späť k podstate a previedol nás bahnom či, lepšie povedané, hnojom „úžasnej“ ľudskej povahy (známy pedofilný škandál spomínaných sektárov).
Kniha obsahujúca Houellebecqove staršie texty, teraz preložené do slovenčiny, je ako šálka poriadnej kávy, ktorá sa lúhovala pridlho..., asi tak dlho, ako trvá evolúcia tzv. civilizovanej spoločnosti. Spočiatku vás relatívne nabudí, aj vám chvíľu chutí (hlavne publicistické príspevky a úvodné eseje), no v tom podstatnom (novela a pridružené texty), vám zhorkne, rozbolí vás žalúdok a navyše, ste nútený sadlinu spláchnuť dole hrdlom až do posledného zrnka. Ale je to tak správne, pretože presne tak chutí samotná štruktúra človeka, hrča chaotického utrpenia – darmo si ju kultúrne nalievame do zdobených pohárov.
S čím však nemožno súhlasiť (ale je to autorova autentická črta či voľba, vyjadrenie vlastnej existencie a na tom nie je nič pohoršujúce či hodné moralizátorského ukazovania prstom), je akýsi druh rezignácie v bludnom kruhu pudovej sexuality. Videné zvonku, vzbudzuje skôr (nevyžiadanú) ľútosť nad tým, že nedokázal vo svojom živote nájsť silu milovať samotný život, a tým aj seba samého. Ale načo tu psychologizovať…
Zaujímavým textom je ešte reflexia Odchod z 20. storočia, kde priamo a bez okolkov kritizuje (hlavne ľavicovo orientovaných) intelektuálov a kladie otázku vzťahu literátov k spoločnosti celkovo. Správne poukázal na prepiatosť, s akou sa vyzdvihuje pojem politickej angažovanosti intelektuálov. Na milosť berie iba vedeckú fantastiku 20. storočia, pretože tá ukazuje, že svet je neobmedzený a súčasne beznádejný.
