Vyhľadávanie
Anna Burns: Mliekar
Preklad: Barbara Sigmundová
Bratislava: Lindeni, 2020
Severoírska autorka Anna Burnsová za román Mliekar získala okrem iných významných ocenení aj Man Bookerovu cenu za rok 2018. Je to predovšetkým román o neviditeľnom účinku tráum. Reklamné texty a anotácie však knihu popisujú ako oveľa dobrodružnejšiu, než naozaj je.
Rozprávačkou príbehu je osemnásťročná vášnivá čitateľka, pomenovaná „stredná sestra“; ako všetky ostatné postavy, ani ona nemá meno. To robí príbeh univerzálnym aj nadčasovým – mohol by byť rovnako opisom 70. rokov v Severnom Írsku ako dystopickým románom. Hybnou silou všetkých udalostí v tomto svete je násilie: „A vraždy, tie boli normálne, nikto sa nad nimi príliš nepozastavoval, niežeby boli bezvýznamné, ale odohralo sa ich tak veľa a takých strašných, že nebolo kedy sa nimi neustále zaoberať.“ (s. 116)
Zoči-voči fyzickému násiliu, ktorému sa nevyhnú ani psy a mačky, stojí mestskou komunitou ignorované psychické násilie. To zažíva hlavná hrdinka, keď ju začne prenasledovať miestny paramilitantný odporca s prezývkou Mliekar. Pridáva sa k nej, keď si ide zabehať, ale nikdy sa jej nedotkne. Sama rozprávačka neustále nezabúda dodať, že sa jej dokonca pozrel iba raz do očí. Nič z toho však nebráni jej najbližšej rodine na čele s matkou ani komunite, aby ju nezaškatuľkovali ako ctižiadostivú a čudácku milenku odporcu a začali sa k nej tak aj správať. Matka si praje, „aby som sa rozišla so všetkými tými bezbožnými cudzoložnými teroristami, s ktorými sa ťahám, a aby som sa konečne zaľúbila do niekoho vhodného“ (s. 53). Prítomnosť tajomného muža, čo i len potenciálna, sa strednej sestre dostáva pod kožu, ničí jej vzťahy, prispieva k zhoršeniu psychického, ba aj fyzického stavu: „Odkedy ma začal spracúvať, zneisťovať a zaháňať do kúta, kde som sa mala vzdať a dobrovoľne k nemu nastúpiť do auta ako jeho milenka, už som nevedela, čo je možné a čo len zveličujem, čo je skutočnosť a čo len sebaklam alebo paranoja.“ (str. 168) Podobné introspekcie sú popretkávané hrdinkinými naivnými predstavami, až primitívnymi opismi iných ľudí, nevzdelanosť a detskú úprimnosť strieda obrovský prehľad, sčítanosť a nadhľad. Anna Burnsová s touto mentálnou (ne)výbavou svojej postavy pracuje do bodky, ako ukazuje napríklad jeden z prehovorov najlepšej priateľky hlavnej hrdinky: „Nechápem, ako to robíš, že o veciach vieš, ale neuvedomuješ si ich. Ako svoj mozog izoluješ od okolitého sveta. Tieto tvoje mentálne zlyhania nie sú normálne! Chápeš veci, a zároveň ich nechápeš. Pamätáš si, a zároveň si nepamätáš.“ (s. 204)
Práve taký protikladný mentálny svet a jeho komplexné spracovanie ťahá čitateľa dopredu a nedovolí mu stratiť záujem ani na pár viet. Môže však odpudzovať, najmä keď opakovanie informácií zneprehľadňuje už aj tak nesúvislé epizodické rozprávanie. Kniha obsahuje mnohé čudácke postavy – často sú také zvláštne, že pôsobia ako literárne nezvládnuté prázdne atrakcie a čitateľ ich význam len naháňa za chvost. Keď sa navyše tieto zvláštne postavy ocitajú v ešte zvláštnejších situáciách, je ťažké prijať ich iba ako produkt nespoľahlivej rozprávačky a nie nespoľahlivej spisovateľky. Príkladom môžu byť mladšie sestry, ktoré napriek svojmu veku oplývajú hyperinteligenciou a správajú sa ako dospelé: „Hoci malé sestry nejavili veľký záujem o naše politické problémy, teda o nič väčší než o fonetickú klasifikáciu hlások, kráľovstvá starovekého Egypta, jemné odtienky speváckej techniky, stav vesmíru pred usporiadaním planét, Heraklovu apoteózu alebo o všelijaké indexy a apendixy a marginálie a vysvetlivky na konci kníh, raz sme ich so staršími sestrami pristihli, ako si čítajú noviny ‚zo zámoria‘.“ (s. 149)
Po vyriešení nosného konfliktu s mliekarom sa kniha v samotnom závere vráti k postave matky, k jej romantického precitnutiu. Takto štruktúrovaný príbeh vytvára dojem, akoby jeho hybnou silou bol vzťah matky a rozprávačky, ktorý zrazu zaberá významné a príznakové miesto. Kniha prináša živé zobrazenie postavenia žien v tradične hierarchizovanej spoločnosti, takže jedna z jej línií sa dá nazvať feministickou (veď aj útlak zo strany mliekara hrdinka znáša len preto, lebo vie, aké má ako mladá žena postavenie). Na samotnom konci kniha poskytuje úplne nový kľúč na čítanie, ktorý na jednej strane otvára možnosti interpretácie, na druhej strane je literárne nezvládnutý.
Už po niekoľkých vetách čitateľa poteší preklad Barbory Sigmundovej, predovšetkým, ak má možnosť vidieť časť anglického originálu. Košatý a spontánny spôsob rozprávania mohol prekladateľku strhnúť, no vniesla doň plastickosť a živosť aj v slovenskom jazyku. Keby chcel text zostať iba príbehom neistoty so všetkými jej fázami od vypuknutia cez vrchol až po uvoľnenie, slúžil by ako komplexná charakterová štúdia. Ku koncu sa však do seba príliš zamotá a v neistote neskončí hlavná postava, ale predovšetkým čitateľ.
