Vyhľadávanie
Jacky Durand: Stratený receptár a láska, ktorá neumrela
Preklad: Mária Gálová
Bratislava: Lindeni, 2021
Pri knihe Stratený receptár a láska, ktorá neumrela môže čitateľovi napadnúť pojem „oddychová literatúra“, ktorý je však ťažko definovateľný a sprofanovaný. V negatívnom poňatí môže evokovať jednoduchý a vyprázdnený druh literatúry na jedno bezproblémové „použitie“. Titul Jackyho Duranda však nepôsobí, že by mal vysoké ambície, a práve preto si môže nájsť fanúšikov, ktorí po ňom siahnu opakovane – predovšetkým, ak ich zaujíma kulinárske umenie Francúzska či melodramatické príbehy otcov a synov.
Sentimentálnym tónom autor nešetrí, čo je asi aj dôsledok jeho osobného vkladu do románu, prezentovaného ako autobiografický. Už samotný slovenský názov s dodatkom „a láska, ktorá neumrela“ (pôvodný názov Le cahier de recettes sa dá preložiť ako Zošit receptov, český vydavateľ zvolil napríklad názov Sešit s tátovými recepty) zdôrazňuje sentimentálnosť a jednu z dôležitých liniek v živote rozprávača Juliena. Žena, ktorú považoval za svoju matku, ich (jeho a otca Henriho) zo dňa na deň opustí a on sa až po rokoch dozvie, že nebola jeho skutočnou biologickou matkou. Tajomstvá a tajnosti sa v príbehu odhaľujú akoby mimochodom, postavy pred sebou mnohé zámerne zatajujú, čo však nevyvoláva plytké zvraty.
Ústrednou témou knihy je ťaživá téma mužskej odťažitosti („Pretože muži nehovoria. Vo všeobecnosti.“ s. 140) a vzájomného vzťahu-nevzťahu otca a syna. Julien chce kráčať v jeho kuchárskych šľapajach, no Henri ho v tom ani trochu nepodporuje, práve naopak. Autor nedokáže k téme pristúpiť dostatočne závažne a do hĺbky. Preto nejde ani tak o prepracovaný psychologický príbeh, ako skôr o sentimentálny román s povrchnou citovosťou, čo však každému typu čitateľa nemusí prekážať.
Občasná otravná melancholickosť hlavného hrdinu či mĺkvosť otca (ak by sa jeho rozboru chopil odborník, mohol by ho charakterizovať pri hlbšom skúmaní ako sociopata) kontrastujú so živosťou vedľajších postáv. Sú opísané bez pátosu, nesú zaujímavejšie posolstvo, vlastnosti aj linky, hoci načrtnuté iba v krátkosti. Stačí si vziať postavu Gabyho, anarchistu a revolucionára, ktorý so svojou partnerkou žije na vidieku. S Julienom ho spája silné puto – je to človek, ktorý je voči nemu otvorený. „‚Deväťdesiat percent zo sto sa len nasieraš a zvyšných desať stojí za hovno,‘“ hovorí Gaby Julienovi o rokoch strávených na vojne v Alžírsku. (s. 60) Tej sa zúčastnil aj Henri, ktorý má navyše alžírske korene, no nehovorí o nej. To síce korešponduje s jeho zádumčivou povahou, no čitateľovi sa môže stať, že pri toľkom mlčaní ani nemá dôvod prejavovať voči nemu akékoľvek sympatie.
Text prináša mnohé opisy varenia, jedla, rituálov spojených so stolovaním a jedením. Autor sa dlhé roky venuje publicistike práve o týchto témach a obraznosť, pestrosť slovníka a prehľad mu nechýbajú. Niekedy tieto časti rozširujú dianie a symbolicky sa prepájajú s témami knihy, inokedy môžu degradovať tempo rozprávania.
Kniha je prerozprávaná Julienom v druhej osobe. Na začiatku sedí pri smrteľnej posteli otca, ktorý hýbe rukami – v delíriu stále pracuje. Nechápavej sestričke Julien vysvetľuje: „‚Miesi. Myslel som si, že robí maslové cesto, ale je to na chlieb. Odoberá kúsky cesta, ktoré sa mu lepia na prsty.‘ ‚Tie jeho gestá sú pekné.‘ ‚Kedy odíde?‘ ‚O tom rozhodne on.‘“ (s. 15) Po Henriho smrti Julien spomína na ich spoločný život, stále na otca hovorí a snaží sa vypátrať zošit receptov: „Bál som sa zošita dotknúť. Vlastne ma ani nikdy neopustil. Keď si ma oň pripravil, posilnil si moju túžbu naučiť sa remeslo, čo si mi nevedel odovzdať.“ (s. 205) Jeho hľadanie zošita sa síce ako motív vracia, ale hnacou silou príbehu je skôr jeho hľadanie vlastného miesta vo svete.
Ak je aj pre vás varenie viac než práca (ako sa píše na zadnej strane knihy), určite s týmto románom prežijete príjemné chvíle. Otázne je, či je možné odporúčať literatúru, ktorá pošteklí chuťové poháriky, ale nezasýti.
