Vyhľadávanie
Eric de Kermel: Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí
Preklad: Jana Boberová
Bratislava: Metafora, 2021
Autor sa v poďakovaní ku knihe Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí vyznáva: „Predkladať ostatným na čítanie to, čo človek napíše, je delikátna záležitosť.“ Predkladá však najmä to, čo všetko už v živote prečítal, čo ho ovplyvnilo a po čom by mal siahnuť aj čitateľ jeho románu. Kniha v závere dokonca ponúka zoznam spomínaných knižných titulov, pričom aj rozdelenie podľa kapitol je našincovi málo platné, pretože väčšina z nich v slovenčine nikdy nevyšla.
Stáva sa, že beletristické knihy prinášajú čitateľom súpis rôznych autorských tipov: vypočuť si hudbu k čítaniu románu, ktorú počúval autor pri jeho písaní, alebo si pozrieť obraz, ktorý autora inšpiroval k vytvoreniu konkrétnej scény či atmosféry. Občas spisovatelia ponúkajú aj zoznam použitej a ďalšej literatúry na rozšírenie obzorov či poznatkov k téme. Pri titule, ktorého centrálnym dejiskom je kníhkupectvo a v ktorom hlavná hrdinka vďaka literatúre zažíva spojenia s jednotlivými zákazníkmi a zákazníčkami, je takýto postup možno rozumný. Avšak je rovnako logické priniesť knihu o čítaní o vysoko subjektívnom zážitku z čítania?
Odpoveď na túto otázku možno ťažko nájsť pri úvahách nad knihou Erica de Kermela. Ústami hlavnej hrdinky Natálie prináša niekedy vydarené postrehy o knihách a čítaní, ako napríklad: „Keď sú zoradené v policiach, hľadíme na ne s hlavou mierne naklonenou, ako keby sme im chceli prejaviť úctu predtým, než ich otvoríme.“ (s. 22) Alebo: „Príliš biely papier sa napríklad nehodí k milostným príbehom, pretože láska nikdy nie je celkom biela; časom získava jemne zažltnutý nádych, nesie stopy búrok i nežností ako obliečky na posteli po milostných objatiach.“ (s. 23)
Ťažšie stráviteľný už pre čitateľa môže byť didaktický a moralizátorský prístup postavy alebo bohorovné vyhlásenia: „Vďaka svojej minulosti, či už čitateľskej, alebo aj kníhkupeckej, mám právo tvrdiť, že knihy poskytujú oveľa účinnejšiu liečbu než antidepresíva.“ (s. 253) Výroky Natálie či iných postáv takpovediac šuštia papierom a znejú príliš literátsky dokonca aj v knihe o literatúre. Môže to byť spôsobené prekladom, avšak už z podstaty knihy o sčítanosti a múdrosti prečítaných kníh je jasné, že sa bude hovoriť vo floskulách, že sa budú používať citáty sto rokov mŕtvych autorov a že na konci každej kapitoly príde ponaučenie.
To vyplýva aj zo štruktúry knihy, ktorá zobrazuje mozaiku príbehov zákazníkov. Natália im viac či menej násilne vstupuje do života – a to nielen tým, že im odporúča knihy. Čo kapitola, to iný ukážkový osobný boj človeka, niekedy uveriteľný a relatívne plastický, inokedy zase predvídateľný a stereotypný. Autor preletí emóciami postáv povrchne, aby ukázal čo najväčšiu rozmanitosť osudov, ktoré v univerze knihy dokáže zázračne vyriešiť prečítanie románu či rozhovor s kníhkupkyňou. Pravdaže, zdá sa, že autorovi nešlo o príbeh, ponor do psychiky človeka či skúmanie ľudskej podstaty, ale o lifestylové didaktizovanie, typické pre motivačnú literatúru. Inklinácia k nej sa priamejšie spomenie v závere, no trčí aj z každej predošlej strany: „Je to posolstvo, ktoré majú spoločné všetky knihy o osobnom rozvoji – dnešok je prvý deň zvyšku tvojho života. Neexistuje iný čas na život, než je prítomnosť, takže ži!“ (s. 239)
Najväčšou výsadou knihy je jej atmosféra, predovšetkým v opisoch mestečka Uzès a kníhkupectva či v momentoch z kláštora. Tu nemusí čitateľovi prekážať ani určitá miera ezoteriky, ktorá sa nesie celou knihou. Je to kniha určená predovšetkým frankofilom, ľuďom hľadajúcim jednoduchý oddych, motiváciu a poúčanie, ktorým neprekáža vševediaca rozprávačka a strojené dialógy. Ostatným môže už na štyridsiatej strane poskytnúť samotná kniha odpoveď na otázku, či sa jej oplatí dať šancu: „A nikdy nezabúdajte, že čítanie knihy nie je povinnosť a že keď ju po päťdesiatich nudných stránkach odložíte, nie je to žiaden prehrešok, ale nevyhnutnosť!“ (s. 40)
