Bludičkám – A. K. Göeye – Ešte nie celkom, ale už predsa

Ešte nie celkom, ale už predsa

Ešte nie celkom, ale už predsa

A. K. Göeye: Bludičkám

Bratislava, Petrus 2006

  Nádherne urobená kniha Bludičkám s ilustráciami Karola Ondreičku je jedenástym zväzkom z edície Tilia vydavateľstva Petrus. Tilia je v preklade lipa a tak ako sa pri tomto strome zbierajú naraz celé kvety alebo súkvetia, je dobré naraz zbierať (čítať) aj jednotlivé básne autorky, ktorá si hovorí A. K. Göeye, vnímať ich v celistvosti, nedeliť na drobné.

Som iba meno,“ priznáva sa hneď v prvom verši. Dáva nám tým istý signál. Akoby slová, ktoré nám ponúka, svedčili svojou jedinečnou schopnosťou hovoriť, nechce ale, aby hovorili v jej mene. Vo svojej podstate je to póza, tá, bohužiaľ, oslabuje nielen vzťah autorky k svetu v básni, ale aj účasť na jeho premene. Tak sa stalo, že k čitateľovi sa dostáva báseň, ktorá ešte nie je celkom básňou, ale už predsa čosi naznačuje.

  A. K. Göeye sa to snaží riešiť podvedomým (?) vyberaním štylisticky príznakových slov a slovných spojení, ktoré sa chcú tváriť, že programovo „pretŕhajú vzťah medzi básňou a skutočnosťou“ (Ľ. Feldek) – divožienka piatich neľubozvukov, tôňka bohohľadača, pobehličie mlieko, apokalyptické soirée či obchendujúci holomráz. Možno ale tušiť, že tento vzťah sa len tak popretŕhať nedá a vznikajú zátišia, žánrové obrázky, postrehy, príležitostné témy – nič sa v nich však nerieši, pôsobia ako umelé kvety na lúke. Z autorky však jasne cítiť talent a aj prirodzené básnické videnie, aj preto je dobré básne v knihe Bludičkám nedeliť na drobné: v ich celistvom čítaní vystupuje do popredia to, čo obyčajne nazývame básnickou esenciou a spomenuté chyby sú menej výrazné. A ešte čosi. Pri takomto čítaní vystupuje na povrch aj rytmizovanie a rýmovanie. Rytmus slov je až ukážkovo kompaktný, máme vďaka nemu pocit, že čítame básne vytesané z jedného kameňa, stabilné a v tomto ohľade cieľavedomé. Nie je zaradený do tradičných metrických schém, napriek tomu pôsobí organizovane a scelene. Pre rým nie je zasa charakteristický ideál zvukovej zhody, využívajú sa najmä asonancie a konsonancie. Je to snáď tým, že rým tu má len náznakovú vlastnosť, chce na čosi nenápadne upozorniť („sú veci nemenné / na dosah / bez mena / je samota pod kožou / niekedy / stvorená; ...tichosť / ktorú tráva v noci porodí / prinesie ti ružu vzácnej podoby“).

  A. K. Göeye pre mňa predstavuje autorku, ktorá nateraz ostáva nevyzretou poetkou s väčšími či menšími chybami, ale mám pocit, že toto je tá cesta, toto je dobrá poetika pre ďalšie smerovanie. Jej básnickú hru do budúcnosti prijímam s očakávaním.

Radoslav Tomáš