Vyhľadávanie
(Stredná Európa - eseje)
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1998
Desať esejí Andreja Ferka, ktoré knižne vyšli pod názvom O historickom bezvedomí, už všetky majú svoje časopisecké premiéry za sebou. Z tohto pohľadu je kniha súborom, zhrnom (nie súhrnom, pretože súhrn zhŕňa všetky entity požadovaných kvalít) nedávnominulého autorovho premýšľania nad množinami istých faktov. Pochopiteľne, fakty Ferko musel systematicky pozhľadúvať a občas aj vypreparovať z hlušiny. Ferkove eseje môžu na viacerých miestach znieť i kontroverzne, najmä pri ostrých odsudkoch niektorých politikov, filozofov či inej intelektuálnej elity a ,,elity", nepochybne však prinášajú nielen nové fakty, ale i náhľady a interpretácie, ktoré by si mal všimnúť každý, kto sa venuje podobnej problematike ako Andrej Ferko. V konečnom dôsledku sa ,,jeho" témy dotýkajú každého z nás, kto žijeme tu a teraz, teda v strednej Európe na prahu nového milénia. Či sa už autor venuje periodizácii dejín, otázkam smiechu, humoru, gagmanstva alebo informácii ako zmyslu života, vždy necháva zaznieť geopolitický či regionálnopolitický aspekt, faktobar (bar, v ktorom autor nalieva kokteily z faktov) nenecháva bez zachrípnutých protestsongov. Úplne politickými esejami sú potom tie, v ktorých sa zamýšľa a odhaľuje úlohu malých národov v Európe alebo podáva správu o pražskom, ale i maďarskom kolonializme. Tieto správy a odhalenia nekladie na papier samoúčelne: analyzuje, syntetizuje, burcuje, apeluje. Osobne by som bol veľmi rád, nech mi to autor prepáči, keby Ferkova politická apelatívnosť a apel na politiku a politikov boli, povedzme, o päťdesiat rokov iba dokumentom pre historikov, archiváliami, na ktoré tíško sadá prach. Tichým sadaním prachu naznačujem dobu bez národných a národnostných nevraživostí, kolonializmu, xenofóbií, rasizmu, fašizmu, či dokonca vojen. Dobu, o ktorej sa deti v učebniciach dejepisu budú učiť s nechuťou, ako to robí mládež vždy, pretože sa radšej díva dopredu, ako dozadu. Idealista, povzdychne si čitateľ týchto riadkov. Idealizmus rovnakej podstaty, túžba po spravodlivejšom stave vecí a vzťahov, vanie aj z Ferkovej trpkej reflexie a konštatácií neuspokojivosti súčasného rozdelenia sveta na utláčaných (potláčaných) a novodobých mediálnych, politických, nacionálnych či iných mocenských "otrokárov". Sympatická je tiež autorova snaha pátrať po univerzálnej mravnej autorite. Pritom spochybňuje kredit viacerých osobností najmä na českej a maďarskej politickej i filozofickej scéne. Neobchádza ani slovenskú pospolitosť a rozdelenosť. Dospieva k poznaniu, že väčšina historicky významných ľudí predovšetkým tohto storočia si maslo na hlave v nejakom úseku svojho života nadobudla; nevyslovenou otázkou ostáva, či to nespôsobuje neprispôsobivosť človeka rýchlemu striedaniu -izmov, jeho evolučnej individuálnej konzervatívnosti.
Pravda, Andrej Ferko nie je historikom, sám priznáva, že nemôže a nedokáže suplovať úlohu celých vedeckých tímov. Občas sa aj sekne, napríklad pri zadaní nesprávnej premisy, že M. Kováč vedel svoje o českej politike ako predseda federálneho zhromaždenia v roku 1991, a preto... -- predsedom FZ sa stal po A. Dubčekovi až v roku 1992! ,,Kouzlo nechtěného" -- výraz, ktorý A. Ferko niekoľkokrát vo svojich esejach použil -- hodí sa aj pre tento prípad, keď profesionálneho matematika zradila vlastná logika, logika čoby matematický odbor. Odhliadnuc od podobných nepresností poskytuje autor nepreberné množstvo podnetov na historické, politologické, sociologické, psychologické, informatické a všakovaké iné bádanie a čitateľské obohatenie sa o nevšedné poznatky. Andrej Ferko učí na bratislavskej univerzite počítačovú grafiku. Čitateľ i bez tejto informácie zrejme objaví autorove kontakty so svetom počítačov, najmä so svetom internetu. Spôsob prezentácie knihy, tiráž a údaje o autorovi aj v angličtine, vlastné predstavenie sa a občas i výrazivo v esejach, ktoré pôsobí tak trochu chválenkársky, ale v sieti internetu je bežným a nutným spôsobom ako v záplave webovských strán zaujať, prilákať k svojmu textu, poukazuje na zámer využiť aj tie najmodernejšie komunikačné kanály (ich spôsoby) na šírenie myšlienok do sveta, ktorý by si mal o Slovensku a slovenskom národe poopraviť mienku, vnútenú jej, dlhodobo vmasírovávanú nežičlivcami a neprajníkmi z dnešného zahraničia i z domácej scény. Škoda, že na tejto ,,internetovskej", teda modernej komunikačnej platforme Andrej Ferko na svojho polemického partnera ešte len čaká. Každá produktívna polemika predsa posúva poznanie dopredu. Diskusiu, ktorú Ferko zorganizoval s mladými ľuďmi cez internet o jednom parciálnom probléme, možno považovať za blýskanie sa na lepšie časy. Trochu iné blýskanie sa, než ktoré spomína slovenská hymna, ale v oboch prípadoch po búrlivom období je očakávané vyjasnenie.
Ľuboš Svetoň
