Čínsky maharadža je názov románového debutu poľskej horolezeckej ikony Wojteka Kurtyku z roku 2013. Aj keď by sa podľa obálky (je na nej fotografický portrét Kurtyku) mohlo zdať, že ide o autobiografiu, kniha je skôr poetickým oknom do jeho duše. Otvára otázku o prekonávaní samého seba, o strachu, s ktorým sa učí žiť, o odvahe a nachádzaní limitov. V slovenskom preklade Silvie Galajdy vychádza útly horolezecký román, na motívy ktorého bola v roku 2016 zinscenovaná aj divadelná hra divadla Kontra zo Spišskej Novej Vsi v réžii Klaudyny Rozhin.
Cítiť život bezprostredne mimo bezpečnej zóny, kde neexistuje budúcnosť ani minulosť. Byť v danom okamihu tak pevne, že ani skala, ktorej sa dotýkajú prsty, nie je vnorená do bytia dokonalejšie. Pocit šťastia vyvierajúci z nekonečna slobody. Prázdna hlava, ktorá sa napĺňa vôňou magnézia otierajúceho sa o skalu, dotykom s drsným kameňom večnosti a výhľadom na krehkú smrteľnosť. Zmysly zostrené na maximum, pod nohami priepasť. Ani malá štrbina neunikne pohľadu sólujúceho horolezca visiaceho na hrane života, kde „pošmyknutie znamenalo pád, pád znamenal zem, zem znamenala zmrzačenie alebo smrť, smrť znamenala...“
Wojtek Kurtyka je nepochybne jedno z tých najznámejších mien, ktoré možno v horolezeckých kruhoch vysloviť. Pri jeho počutí sa nejednej „zasvätenej“ duši zježia chlpy na rukách a rozbúcha srdce v túžbe po slobode, ktorú dokázal Kurtyka svojím horolezectvom – povýšeným na umenie – stelesniť. Bol jedným z prvých priekopníkov tzv. alpského štýlu v himalájskom horolezectve, objaviteľom vyše tuctu náročných ciest v Tatrách, Alpách, Nórsku, Škandinávii, Hindúkuši či Himalájach. Preslávil sa však najmä svojimi sólovými výstupmi bez istenia lanom. Za celoživotné úspechy v horolezectve získal v roku 2016 významnú cenu Piolet d’Or Carrière.
Hranica medzi zdravou vášňou a šialenstvom je mnohokrát taká tenká, že je ťažké posúdiť, čo to skutočne je. To, ako veľmi dokáže táto hranica oscilovať, opisuje Kurtyka v románe Čínsky maharadža, v ktorom sa nebojí zájsť aj do tých najtemnejších, no i najsvetlejších zákutí „diagnózy“ horolezectva. Filozofickým jazykom sa Kurtyka vyznáva z obdobia svojho života, kedy žil so svojou ženou a deťmi v Krakove. Pre firmu, ktorú založil, však musí absolvovať pracovné cesty do Indie, počas ktorých ťažko znáša odlúčenie od svojho cieľa – prejsť bez istenia časť cesty tzv. Čínskeho maharadžu. Tento názov označoval časť cesty v Bolechovickej doline 15 km od Krakova, na veži Pokutnikov v ceste na 30 metrov vysokú skalnú platňu. Nebezpečná utkvelá vízia sa však neustále pre vzrastajúce obavy i prekážky bežného života odďaľuje. A čo je horšie, vo vedomí bojuje s tzv. Džemom, ktorého miluje, a zároveň nenávidí. Džem je zvláštnym druhom strachu a jedným z viacerých pojmov Kurtykovho slovníka. Pochádza ešte z detstva a označoval podstatu zla, strach samotný, vypĺňajúci priestor. Predstavuje problém, s ktorým sa Kurtyka vysporiadava v celej knihe, a to paradox uvedomenia si toho, že bezvýchodiskovosť zotročenia jeho mysľou je vlastne túžba po niečom celkom opačnom. Túžba po slobode a harmónii tela i ducha.
V opisoch Indie ako krajiny, ktorá ho pre pracovné povinnosti odvádza od cieľov, cítiť neustálu prítomnosť posadnutosti myšlienkou. Zdá sa, akoby celý vnútorný nepokoj, ktorý horolezca sprevádza, bol iba dôsledkom nesplnenej cesty na maharadžu bez lana. Pokoj nachádza iba v náznakoch, a to napríklad v pohľade na čemerice v záhrade či v jašteričke lezúcej po stene. Deň za dňom, niekde medzi Indiou, svojou záhradou, skupinou horolezcov a Bolechom sám prichádza na podstatu šťastia života. Až keď sa totiž k samotnej maharadžovskej ceste bez istenia konečne dostane, pochopí, v čom sa ukrýva šťastie prítomnej chvíle, a že aj Maharadža je len prostriedkom, v ktorom dokáže uchopiť okamih tak na doraz, až sa človek cíti živý ako nikdy.
Tak, ako Kurtykovo lezenie často označovali ako umenie, aj slová spojené do viet jeho subjektívnym hĺbkovým vnímaním pripomínajú skôr poéziu. Síce miestami trochu drsnú, plnú vnútorných hnevov i radostí, no úprimnú až na kosť. Dej je pretkaný imaginárnymi vstupmi, napriek ktorým sa však v knihe čitateľ nestráca, naopak. Prekvapujúcim prvkom je neobvyklý druh humoru, na ktorý sa musí čitateľ trochu naladiť, kým sa ním nechá niesť. Dôvtipné metafory dopĺňajú útlu knižku, ktorá zaujme dušu nielen horolezeckých zasvätencov.
Veronika Jánošíková
