Anton Baláž

Bohovia ročných období

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2003

Normalizácia ako rezultát ,,vstupu vojsk” Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 mala viacero neblahých následkov. Jedným z menej bolestivých bolo šrotovanie už vydaných, naraz ,,závadných” kníh, aby sa nedostali do distribúcie, a teda ani do rúk čitateľov. Takých prípadov bolo dosť a jedným z nich je aj titul Bohovia ročných období. Kniha pôvodne vyšla vo vydavateľstve Smena roku 1971 a teraz ju vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ spolu s ďalšími štyrmi novielkami. Je to oneskorená náprava krívd, alebo živé umenie, ktoré pôsobí aj teraz?

Treba pripomenúť, že takto nejako vyzerala mladá slovenská próza 60. rokov. Hoci ide o individuálne vyhranený rukopis, doba, v ktorej vznikol, mu vtisla charakteristické črty, aké sa dajú nájsť aj u iných prozaikov. Predovšetkým je to rezignácia na realizmus, ktorý sa koncom 60. rokov pokladal už za polopatizmus, dobrý len na vyjadrenie oficiálneho ideologického obsahu. Mladí prozaici chceli byť nielen kritickí, ale aj moderní a využívali rozličné postupy už dlhšie udomácnené v európskej či svetovej literatúre 20. storočia, od Kafku cez Joycea, Hemingwaya či Camusa až po francúzsky nový román a absurdnú drámu. Prvý, hoci dosť vonkajškovo, uvádzal moderné postupy do slovenskej prózy Alfonz Bednár v prvotine Sklený vrch. Opravdivejšie, hoci tiež nie vždy vnútorne nevyhnutne, sa do obrody slovenskej prózy pustili mladí autori, medzi nimi aj Anton Baláž.

Ešte treba povedať, že nešlo len o experimentovanie s výstavbovými prostriedkami, aktuálne bolo vtedy zvnútorňovanie; to znamená, že dôležité bolo prežívanie toho, čo sa dialo vo vedomí hrdinu. Tak je to aj u Baláža. V období normalizácie sa toto ,,zvnútorňovanie” odsudzovalo, pretože vraj viedlo k strate socialistickej perspektívy. V knihe Bohovia ročných období sa všetky udalosti (vojna, Povstanie, holokaust, socialistické budovanie), ktoré hrdinovia zažili, interpretujú cez vnútro jednotlivých postáv. Spočiatku čitateľ tápe, kto je kto, a len postupne vniká do problematiky a do vzájomných vzťahov. Najdôležitejším fenoménom je tu láska (aj v podobe erotiky), ktorá má až osudové rozmery a podfarbuje všetko dianie oparom tragiky a lyrizmu. To nevylučuje iné polohy príbehy (ak je to vôbec príbeh), napríklad tvrdý naturalizmus niektorých scén.

Cez jednu postavu, účastníka Povstania, vyrovnáva sa autor s dobovou témou, ale vníma ju kriticky. V texte sú aj ďalšie dobové konkréta (Londýn a list hrdinovi, aby sa nevracal domov, pripomína Clementisov prípad). Ťažisko sujetu je však na prežívaní toho, čo sa dialo a na čom sa postavy ako aktéri zúčastnili. Všetci sú ,,popísaní” minulosťou a riešia si svoj vzťah k nej. Súčasnosť je takto len vyrovnávaním sa s tým, čo sa udialo predtým, ako jednotlivé postavy vstúpili do príbehu. (Mimochodom, ,,minulostná” dimenzia je dôležitá aj pre postavy iných Balážových kníh.) Všetky postavy sú v podstate tragické. Nepodarilo sa im dosiahnuť vytýčené ciele alebo vlastné uspokojenie, resp. zmier so sebou samými. Ich aktivity vyšli navnivoč. To ich núti k trvalej sebareflexii, k hľadaniu významu nielen konkrétnych činov, ale zmyslu života vôbec. Zomierajú bez satisfakcie. Situácia, ako ju vidí a podáva Baláž, má ďaleko od dobového historického optimizmu. Je to dôsledok sklamania z rozporu medzi pôvodným ideálom a tvrdou socialistickou realitou.

A. Baláž sústredene pracuje s vetou a slovom. Veľa úsilia venoval štylistickej stránke textu. Presvedčivosť postáv a ich osudov je presvedčivosťou štýlu, ktorý zároveň vytvára poetické ovzdušie, charakteristické pre prozaickú tvorbu 60. rokov. Vtedy sme ju pociťovali ako živo aktuálnu, dnes už nesie stopy patiny. Stojí však za návrat, pod popolom času tlčú ešte skutočné city i vášne.

Vladimír Petrík