Vyhľadávanie
Bratislava, Buvik 2011
Nejestvuje presné obdobie, keď sa človek mentálne stáva spisovateľom. Fyzicky áno. Je to vydaním prvej knižky. Miroslav Masaryk sa stal spisovateľom de facto roku 2009, keď mu vyšla (ako päťdesiatosemročnému) prvá kniha. Boli to moderné rozprávky Pán Stojka a myšička Sojka (Buvik) určené detskému čitateľovi. Po debute a po dvoch rokoch prišla druhá kniha. V nej sa autor odklonil od detského čitateľa a zameral sa na háklivé obdobie chlapčenského dospievania. Treba pripomenúť, že na rozdiel od dievčenskej puberty „chlapčenská“ téma zostala pre našich autorov v tieni záujmu. Miroslav Masaryk ju vytiahol na svetlo a urobil dobre. Pubertálnej mládeži ukázal, že to, čo prežívajú, je normálne a starším, ktorí majú pubertu dávno za sebou, no taktiež môžu siahnuť po knihe, ju pripomenul. Hrdinami sú dospievajúci Marko a Dodo. Určitým spôsobom pripomínajú moderátorov akéhosi virtuálneho televízneho seriálu. Majú svoje problémy (málo peňazí, ktoré potrebujú dostať aj za cenu drobných krádeží bicyklových súčiastok či medi). Povahovo sú odlišní: „Dodo bol oveľa vyspelejší a smelší ako ja. Ničomu sa nečudoval, ničoho sa nebál... Ja som bol hanblivejší...“ (s. 39) Tento vzťah, vyzdvihnutý autorom, je pochopiteľný pre zdôraznenie dramatických situácií v príbehu. Autor využíva naivitu toho „hlúpejšieho“ a často ju používa na zvýšenie napätia či posúvanie deja. Oboch našich hrdinov však najintenzívnejšie spája túžba lepšie spoznať druhé pohlavie, čo je pre „násťročných“ symptomatické. Prvé skúsenosti s ženskou nahotou získavajú v šatni na kúpalisku... Každý z oboch chlapcov prežíva svoju platonickú lásku a zásahy amorovým šípom. Marko má rád Aniku... Názvy kapitol však evokujú, že vo vzťahoch nejde iba o Aniku, ale aj o Renátu, Elišku, či Cilku. Srdce pubertiakov je široké a vzťahy sa iba pomaly kryštalizujú do čohosi trvalého, čo zvyčajne prichádza až v dospelom veku. Tým múdrym, kto v rozháranej pubertálnej duši pomáha urobiť aký-taký poriadok, je pán Weismen, vedúci zberne starého železa, kde sú Marko a Dodo pravidelnými dodávateľmi kovového šrotu pre socialistické vysoké pece. Ten im o nežnom pohlaví prezradí: „Sú ženy, ktorých je veľa. Tie sa tvojím životom iba mihnú. Objavia sa a o chvíľu zmiznú. A potom sú také ako Anika. Tá, s ktorou si bol včera, možno patrí k tým prvým. Príde, trochu ťa rozhádže a zmizne v minulosti ako spomienka... Ale Anika je možno tá, ktorá zostane v tebe po všetky tvoje dni, a vôbec nezáleží na tom, či s ňou budeš žiť alebo nie.“ (s. 125). Čitateľa zaujme otvorenosť, s akou rieši chúlostivé otázky dospievania. Aj keď sa autor bráni a tvrdí, že podobnosť so skutočnými postavami je iba náhodná, predsa s trochou empatie vidieť za príbehmi vlastnú skúsenosť (teraz ako spomienku), napísanú vtipným jazykom a doplnenú aj drobnými epizódami či príbehmi retardovaného Rudka, policajta Tančiboka, Markovej matky, „grgača“ Eda a ďalších postavičiek, ktoré uzatvorili povestný kruh Masarykovej prózy. Príbeh sa odohráva v polovici šesťdesiatych rokov a autor ho umiestnil do Trnavy, kde žije.
