Čakanka, Studnička

Aj keď sa to azda nezračí hneď, i slová vo veršoch uložené sú správou o nádeji.

Slová o nádeji, tie krehké veci nášho sveta, hádam aj na zajtra aj na pozajtra... Milan Rúfus vydal zbierku básní Čakanka, predjarnú, februárovú. Ešte nestratila teplo čitateľových rúk Studnička, a tak tu máme verše pre malých i veľkých. Veľkí istotne s deťmi radi siahnu aj po Studničke, a hoci je svet detí neopakovateľne osobitý, básnik vie, že si zaslúži (ba priam mu je nevyhnutný) osobitný rešpekt. A ochrana, tá tiež: ,,Tie črepy z vázy,/ ktorú zvalil,/ mi jeho hlasom žalovali:// Váš svet/ je nám len pre oko./ No našim rúčkam vysoko.” A najmä potreba bezhraničnej lásky. Lebo dieťa cíti, teda vie. Slovami básnika zvoláva: ,,Nehovoria ti moje slzy,/ ako nás vábi,/ ako mrzí -/ čo to tam hore robíte?” (Z básne Tam hore u vás).

Krehké slová, drobné, zdrobnelinkové, treba si pestovať v jemnej perine, perinke. Vo svete otázok a odpovedí. Tam, kde sa ich najviac rodí: doma, medzi dcérou a mamou, synom a otcom, aj dcérou a otcom: ,,Ocko, počuj si ma!/ Keď tak vonku sneží,/ nie je stromu zima?” (Z básne Zimný strom). Ale je tu aj samotná obrana dieťaťa: ,,Ja nemám ruky./ Ja mám ručičky./ Ja nejdem z lúky./ Idem z lúčičky.//...To preto, že som maličká,/ sa zo slov dejú slovíčka./ Aby mi vošli do ústočiek/ tak hladko ako kaša z vločiek,/ nadrobila mi ich mamička. (Z básne Slovíčka). Slová, ktoré sa rodia doma, tam, kde sa rodí harmónia, aby sa dobre bývalo aj básni pre dospelých. Básnik však presne vie, že ideály sú krehučké, vie, že i deti vnímajú hromobitie slov ,,Hádali sa/ a boli k sebe krutí./ Ocko šiel preč/ a mama plakala.// A mne sa zdalo,/ že sa na mňa zrúti/ tam vonku nebo,/ tu dnu povala.//... A chcelo sa mi/ nebyť na svete. (Z básne Hádali sa).

A opäť návrat k deťom. Ozaj, kde sa začína kolobeh? Kolobeh života? Možno aj v obave a v túžbe o zachovanie nie vlastného ja, ale... v modlitbe básnika, aby Boh uchoval zdravie nie pre hlavu matuzalema, lež zdravie matky: ,,Deň čo deň/ mlčky sa modlievam na úsvite,/ aby si ráno vstala zdravá.// Aby si mohla niesť/ to svoje vyše práva/ lásky a bremena. (Z básne Magda).

Milan Rúfus, básnik pokory, detstva, domova a vďaky.

Báseň, to je kontúra myslenia a cítenia, jasnozrivá čiara, spojivo ľudských stretnutí prostredníctvom knihy. A to priame, zriedkavé a vzácne osobné stretnutie vypovie všetko v letmom dotyku ramena, pohľadom, v ktorom sa zračí pokora celému svetu. To je dar nám, čitateľom, vykúpený azda aj tým, že básnika neoslepuje umelá a studená žiara reflektorov mediálnych scén. Veď načo aj, ten cirkus obrázkov. Básnikov ,,časoslov” je prostý, hovorí: ,,Mám netrúfalo rád/ ten zvyšok súcnosti,/ ktorý ma ešte čaká.” (Z básne Malý súkromný triptych). Pravda, tá dcéra spravodlivosti, tá nespútaná hodnota je predsa len uložená v slove, i básni. ,,Údel môj, slová./ Je vás tu celé more.// No iba jedno z vás/ je dobré metafore:.../ (Z básne O metafore). No slová a pravda, tie entity, vieme ich, nemajú však pána. ,,Z úst tiekol hustý med,/ kúpali sa v ňom osy./ No pravdu vedel ten, kto pred ňou išiel bosý. (Z básne Vianoce roku jeden). Avšak: ,,No nepotrvá dlho/ blúdivá radosť básne... (Z básne Faustove krátke chvíle), aby básnik prešiel od ideálov k udalostiam trpkého začiatku nového tisícročia. Spolu s básnikom sa môžeme pýtať života: ,,...je v tebe toľko sily,/ koľko jej treba dravcom na pokoru?” (Z básne Blahoslavenstvo pokory). Azda sa pýta tých dravcov, kvôli ktorým dnes dáva Zbohom európskej kultúre: ,,Bývala mocná./ Ako zvon,/ ohlasujúci Boha.//... Vyhnaná z helénskej/ už zabudnutej vlasti/ úbytkom ducha.//...A v bezmocnosti rozumu./ Odchádzaš, mocná moja.”(Z básne Zbohom európskej kultúre). Zbohom teda. Apropó: Boh. ,,Boh. Naše osudy Ho píšu,/ naše deje./ Preto zlí nemôžu/ nemať Ho k sebe zlého.//... A keď zem začína/ zas páchnuť pušným prachom,/ neprevoňajú to/ tymianové spreje.// Potom už iba diabol dejov/ sa kútikom úst smeje,/ že trafil do čierneho.” (Z básne Pod chorým slnkom).

Bože, človek, môžeš po tom všetkom pripustiť, aby báseň zostala sama?