Recenzia
26.09.2008

Cartel A - Maroš Andrejčík - Menej a menej; viac a viac

Menej a menej; viac a viac

Menej a menej; viac a viac

Maroš Andrejčík: Cartel A, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008

Knižka obsahuje dve prózy. Titulná má veľmi silné autobiografické prvky. Načrtáva osud alkoholom vykoľajeného mladého muža v reáliách východného Slovenska. Zopár bitiek a pitky sú vonkajšou kulisou jatrivo sebatrýznivej spovede človeka, ktorý akonáhle sa odrazil od dna, začína byť – logicky – náročnejší nielen voči sebe ale aj k okoliu. Letargicko-zhovievavý tón sa mení na ironicko-kritický. V závere novely cítime, že ťažoba, ktorá doliehala na hrdinu zvnútra, sa na neho valí zvonka. Nejde pritom o bolestínske fňukanie. Len v náznakoch sa dočítame o takmer nemožnosti uživiť rodinu napriek normálnemu zamestnaniu a správaniu. Cesta a boj vonkoncom nie sú na konci, tento hrdý a inteligentný hrdina ešte zažije všeličo... Isté v ňom však ostáva presvedčenie, ktoré ho zachránilo od nebytia v priepasti bľabotajúcej trosky.

  Cartel A podáva presvedčivý a zasvätený obraz alkoholických liečební i podnikov pochybnej povesti, no predovšetkým vedomia protagonistu. Andrejčík je hutný a úsečný, miestami až nadmieru, miestami by sa azda žiadalo pristaviť sa, rozvinúť motív. V preskoku a naraz míňame aj miesto rozhodujúceho zlomu v hrdinovi –  autor sa nedokázal odhodlať zobraziť príliš osobný pocit, zrejme sa obával príchute nadmernej patetickosti či prepsychologizovania. Viac je niekedy primnoho, niektoré situácie nedokážeme vnímať z odstupu, inému je však zasa ťažko vcítiť sa... Asi sa budeme musieť zmieriť s faktom, že niektoré dvere zostanú zavreté... nielen v Carteli A.

  Opát opiát je text vybudovaný ako kriminálny príbeh. Andrejčík ho doslova naplnil dejom, za piruety ktorého by sa nemuseli hanbiť žiadni majstri akčných príbehov. Hlbší rozmer dodáva próze zámerná problematizácia témy. Zasvätený pohľad nás vovedie do sveta, v ktorom nieto kladných hrdinov. Postavy sa charakterizujú v skratke, činom. Nie príliš rozsiahly text však zneprehľadňuje náhle striedanie rozprávačských osôb. Autor sa snaží byť vždy na mieste, aby rozprával priamo a zároveň so zaujatím za konkrétnu osobu bez vysvetlení a domnienok, ktoré by príbeh roztiahli. Nezaškodilo by. Viac je niekedy viac.

  Tak či onak, obe prózy svedčia o nevšednom talente tvorcu, s ktorým môže a musí slovenská literatúra v budúcnosti počítať.

Miloš Ferko