Červené víno - František Hečko

Zápas s časom

(Esej)

František Hečko (1905 – 1960) bol básnik aj prozaik. Napísal tri zbierky básní (Vysťahovalci, Na pravé poludnie, Slovanské verše), romány Červené víno, Drevená dedina a román Svätá tma nedokončil. Ako redaktor a publicista pôsobil vo viacerých novinách a časopisoch (napr. Roľnícke noviny, Matičné čítanie).

Román Červené víno bol v roku 1976 sfilmovaný režisérom Andrejom Lettrichom v obsadení známych hercov, ako Štefan Kvietik, Emília Vášáryová, Michal Dočolomanský, Eva Krížiková, Zuzana Kocúriková, Vilma Jamnická, Vladimír Durdík st. a mnoho ďalších.

„Otcovi cenzurovali aj Drevenú dedinu. Pamätám sa, že sa na to veľmi hneval. Dozvedela som sa, že v archíve Matice slovenskej táto necenzurovaná verzia románu je. Dedinčania Drevenej dediny teraz žiarlia, že Červené víno vyšlo a Drevená dedina nie.“

 Magdaléna Hajnošová, dcéta Františka Hečka


Najnovšie vydanie Hečkovho románu Červené víno (Matica slovenská 2013) upúta už tým, že v ňom pribudol atraktívny podtitul. Na väzbe a na titulnej strane čítame: necenzurovaná verzia. Román vyšiel v roku 1948, ale pre neskoršie vydania sa pôvodný text upravoval a upravovaný vychádzal počas celej éry socializmu i neskôr. Terajšiu necenzurovanú verziu pripravila dcéra Františka Hečka Magdaléna Hajnošová, ktorá zároveň pripojila k vydaniu obsažný doslov s mnohými konkrétami, osvetľujúcimi vznik románu. Čo sa menilo po prvom vydaní Červeného vína? Stručne povedané, redukovali sa náboženské motívy, ktorých bolo veľa, zmizla erotická scéna a zmenilo sa aj celkové ideové vyznenie románu. Prvé vydanie vyšlo tesne po komunistickom prevrate a ten radikálne zmenil spoločenské smerovanie, ekonomickú základňu aj ideologickú nadstavbu, čo zasiahlo celú umeleckú sféru.

František Hečko začal dielo písať v roku 1943 a dokončil ho – ako spomína – v lete 1948. Pôvodne išlo len o rozhlasové rozprávanie o matke, ktoré vzniklo na podnet redaktora Jána Kostru. Hečko sa však k téme ustavične vracal a dopĺňal ju, až vznikol rozsiahly román. Pôvodne vyšiel v troch zväzkoch a je nielen o matke, ale o celej Hečkovej rodine či hečkovskom rode – sám sa štylizoval do jednej z hlavných postáv (Marek). Autor siahol po jej dramatickej histórii a rozviedol ju v širokom epickom geste a živým expresívnym jazykom jej dodal patričnú šťavu (predtým písal úsporné verše). Je to história západoslovenskej vinohradníckej rodiny na  pozadí spoločenských a ekonomických pomerov čiastočne pred, no najmä po prevrate. A je to zápas s prírodou (vinice ohrozuje peronospóra), ale aj mladých s generáciou otcov a predovšetkým s ľudskou chamtivosťou a bezohľadným hospodárskym prostredím. Na konci čaká rodinu jediné možné východisko – krach. No mladá dvojica (Marek a Lucka), dôverujúc svojej láske, sa vydá za novou budúcnosťou.

Editorka Magdaléna Hajnošová vrátila román do prvotnej podoby, ale dve zmeny ponechala: taktiež vynechala erotickú scénu z pôvodného vydania, ktorá sa jej nezdala priveľmi realistická, a ponechala aj zmenený koniec. Ten originálny, „ružovooptimistický“, napísal autor, ako sama spomína, na žiadosť svojej ženy Márie Jančovej, ktorej sa zažiadalo šťastného konca. Treba povedať, že tieto zmeny románu prospeli. Aj pôvodné ideové vyznenie celého príbehu, v duchu kresťanskej lásky, autor zdrsnil a zreálnil. Najviac zásahov sa týka náboženských motívov a scén. Editorka zdôraznila, že jej otec bol už od mladosti ateista a náboženskými motívmi chcel len ilustrovať vtedajšiu dedinskú realitu a dobovú atmosféru. Pritom je skeptická, komu pričítať onú redukciu takýchto textov. Podľa nej „nikto už neodpovie na otázku, či boli tieto časti vynechané nariadením cenzora, alebo ich vynechal sám autor“.

Pravdepodobnejšie je, že zmeny urobil sám autor. Nebol totiž jediný. V novej politickej a ideologickej situácii viacerí spisovatelia siahali na pôvodné texty (išlo o knihy, ktoré vyšli po roku 1945) a menili rozličným spôsobom ich ideový odkaz. Urobila tak Margita Figuli v novele Tri gaštanové kone a v románe Babylon. Vynechala v nich celú náboženskú nadstavbu, inšpirovanú Bibliou. Na svoj text siahol aj Dominik Tatarka (po verejnej kritike) v románe Farská republika (tam išlo najmä o erotickú scénu). Takých príkladov by sa našlo viac. Pochopiteľne, bol tu tlak, ktorému autori podľahli. Pokiaľ ide o román Červené víno, ešte v roku 1956 na II. zjazde Zväzu československých spisovateľov (bol to jeden z prelomových zjazdov) Vladimír Mináč, autor referátu o slovenskej próze, vyzýval Františka Hečka, aby ho ideovo prerobil. Záležalo mu na tom, lebo dielo hodnotil ako jeden z najlepších povojnových románov: „Myslím si, že jednou z najvážnejších povinností Františka Hečka voči ľudu i voči literatúre je prepracovanie Červeného vína, nie tak, že by ho zvonku natrel triednymi farbami, ale tak, aby neúchylne a neúprosne dobojoval takmer beznádejný zápas o ľudské šťastie, aby sa neuchýlil od pravdy, ktorá je prerodom boja, nie tolstojovského odpúšťania.“ Tolstojovské odpúšťanie je kresťanské odpúšťanie. A Hečko ho v jednej chvíli, nie síce neúchylne a neúprosne, natoľko bojovný ako Mináč zas nebol, oslabil. A tak si počínal aj s redukciou náboženských častí. Viac a presnejšie by sa dalo o celej záležitosti povedať, keby sme prezreli jednotlivé vydania, pretože sa zdá, že išlo o dlhodobejší proces. To je však úloha pre textológov. Dobe primeranejšie by bolo, že nešlo o cenzúru, ale o autocenzúru.