Vyhľadávanie
Bratislava, Edition Ryba 2005
„...nech mi do rána pod nohami / praskne zem a vyraší z nej / diabloň,“ môžeme si prečítať v knihe Divosestra, za ktorú Eva Lukáčová získala literárnu cenu Rubato. Ktovie či jej pod nohami naozaj do rána vyrašil tento čudesný strom, no na jeho knižnú podobu sme si museli počkať šesť rokov. Napriek tomu sa čakanie vyplatilo.
Z Evy Lukáčovej sa medzitým stala Eva Luka. A to, čo bolo v debute len naznačené, sa teraz vyliahlo do konkrétnejšieho tvaru. Nemyslím si však, že ukončeného. Nie v zmysle, že čosi by ostalo nedopovedané. Bude však naozaj zaujímavé, kam tento básnický cestopis po Japonsku a vlastnom autorkinom vnútri nakoniec vyústi.
Pri letmom pohľade na básne sa môže zdať, že sú kvalitnými nasledovníkmi tých predchádzajúcich. Po svojej tvarovej stránke sa veľmi nezmenili a Eva Luka pokračuje od miesta, kde skončila. Jej poetika pripomína to, čo u nej už poznáme – aj takto by mohla znieť klasická recenzia. A bola by to aj pravda, keby...
Keby za všetkým napísaným nebolo ešte čosi navyše. Netrúfam si povedať čo, pokúsim sa to však opísať, našepkať. Ako som už naznačil, básne predstavujú akýsi básnický cestopis. Nie ale cestopis miest, skôr ľudí, jemných drobných chvíľ, myšlienok, pocitov z niektorých miest. Eva Luka ich nezachytáva úplné, vždy len čosi naznačí, dopovedať necháva čitateľa („Pocítim bolesť // ako pri zranení: ako keď kráse / stále niečo chýba.“). Využíva pri tom rôzne motívy, s ktorými sme sa mohli stretnúť už v Divosestre, napr. zajačik z rozprávky o Alici z krajiny zázrakov. Tieto motívy variuje nie opakovaním významu, ukladá ich vždy do rôznych vzťahov, čím dosahuje posúvanie zmyslu do nových polôh (dobre to vidno na ploche básní Hiroko Mori a Hiroko Mori II).
Báseň a čitateľ sú pre ňu akoby dvaja cudzinci, ktorí sa vzájomne snažia porozumieť si („Čo si môžeme ponúknuť, dvaja cudzinci / na opustenom ostrove, v akých rozhovoroch / si budeme dokrvava vydrážďovať ústa?“). Postupne, ako čítame ďalej a vchádzame do priestoru obrazov, nachádzame zrazu neuveriteľný smútok a bolesť. U Evy Luky by sme mohli hovoriť o ostrom, čistom cite („A nezľakni sa, keď niekedy v spánku / začuješ ukrutný krik páva: to ťa len tvoja mŕtva láska // pozdravuje z noci.“). Tento cit u nej nie je ani vtieravý, nezachádza za nechty ako špina, ani nás neomámi svojím priveľkým jasom. Je v nás len natoľko, nakoľko ho sami do seba pustíme, prípadne nakoľko ho vieme odčítať.
Pri ešte hlbšom ponore do tejto čudesnej poetickej rieky, nachádzame na dne motívy, s ktorými sme sa v slovenskej poézii streli, tuším iba raz, pri Erikovi Grochovi v jeho knižke Baba Jaga: Žalospevy. Je to mysticizmus v zmysle pekla, diabla, čarodejníc. Neviem ako sa to Eve Luke podarilo, no tieto motívy využila ako keď „večný pavúk“ začne „omotávať znútra dom temnými slinami“. Nenápadne, ušľachtilo, tajomne. Tomu sa prispôsobil aj výber slov. Majú jemný archetypálny nádych, často sú ekvivalentmi čohosi čierneho, temného a zlého a majú v sebe i skrytý gnómický charakter („On si však nesie / v záhyboch kože jed, namiešaný / pre všetky telá žien: po láske s ním / z nich budú // moje sestry.“).
Diabloň Evy Luky nadväzuje – ako som spomenul – niektorými básňami a motívmi na Divosestru (napr. báseň T. II), no netvorí jej samostatné pokračovanie. Svojou poetikou a cítením je predsa len kdesi inde. Je to vyhranenejšia a ucelenejšia výpoveď, ktorá ale naznačila priveľa otázok, aby zostali nedopovedané. A najkrajšie na knižke je to, čo sa už dlho nepodarilo žiadnej inej zbierke – konečne máme zasa možnosť čítať Poéziu a nie iba miešanie a prestupovanie viac či menej podarených obrazov.
Radoslav Tomáš
