Vyhľadávanie
Už napohľad neobyčajná Pani Kurčaťová je titulovaná ako jedna z najoriginálnejších kníh pre deti (inteligentné, od 11 do 111 rokov), rozprávkový román či dokonca sága, epos. Príbeh objemnej knihy by sa síce dal vyrozprávať v pár vetách, ak by sme sa s tým nepárali a nehrali, no to sa, na(ne)šťastie, (ne)stalo. Vyberte si – podľa chuti.
Dej vyrastá z mystického sveta, plného bizarných postáv, medzi ktorými archetypálne dominuje pani Kurčaťová – ako už napovedá obálka, vyvárajúca vševedma, aspoň naoko, s dlhokánskymi ušami a vlasmi. Prívetivá správna ženština, o ktorej tušíme, že vie čarovať, ale hlavne svojím kulinárskym umením vy(t)várať okolo seba mľaskavý, mastný pokoj. Základ je to podmanivý a robí chúťky čítať ďalej.
Poetka a japonologička Eva Luka písala svoju prvú prózu niekoľko rokov a je to vidno najmä podľa počtu stránok, ktoré pribúdali, ako sama povedala, s veľkou ľahkosťou a veľmi (možno až príliš) spontánne, bez väčšieho rozmyslu. „Zjavili sa v kine mojej vlastnej hlavy,“ povedala autorka o hlavnej štvorici hrdinov, no presne tak vo svojej knihe pôsobí ona – ako divák, ktorý nemá dosah na to, čo sa stane, nie je tvorcom, iba médiom, cez ktoré samovoľne prichádzajú na papier vety a situácie, lačne čakajúce niekde v zaprášenom podvedomí, kedy si na ne niekto spomenie. Lačné-ladné-lahodné, lalala. Taký je recept Pani Kurčaťovej.
Autorka napriek svojsky napísanému príbehu a podrobne rozpracovaným postavám zasadila fabulu do pomerne ošúchaného rámca fantastiky – skupina priateľov pátra po jednom z nich, ktorý náhle zmizne práve vo chvíli, keď sa im rozhodne odhaliť svoje tajomstvo. Cestou za jeho záchranou zažijú mnohé. Len či to čitateľ zažíva s nimi. Nevyspytateľnosť vlastného štýlu a tempo, akým sa slová rinuli na papier, neumožnili spisovateľke efektívne usmerňovať a viesť dejovú líniu, naberať spád alebo kontrolovať dynamiku, či spočinúť na dôležitých miestach, kde by sa dalo rozhliadnuť a precítiť, napriek tomu, že práve tieto ambície sú v diele naznačené.
Je to pomalosť bez oddychu, prúdy deja preseknuté gučami slovných čačiek, žijúcich vlastným životom. Škoda, že si skúsená a uznávaná poetka nevzala zo svojej predchádzajúcej tvorby to najdôležitejšie, a síce umenie zosnovať príbeh tak, aby jej vlastné rozprávanie nerušilo jej vlastné rozjímanie. Bohaté menu slov akoby sa bálo naservírovať hlavný chod a ostáva nám len „plný tanier holaritiek“.
Poetická zručnosť je badateľná na invenčnosti slov a lyrickosti príbehu, s výrazným zámerom stavať na pocite – vidno, že si autorka voľká v atmosfére a necháva čitateľa hojne meditovať: „Na Malý voz, kde sedí hviezda, ktorá tam náhle spadla z neba a hoci sa to vôbec nezdá, chutí to ako kúsok chleba.“
V spoločnosti svojich postáv sa cíti dobre a nevynechá príležitosť zdôrazniť ich jedinečnú vlastnosť či výzor. Detailne rozpracované a psychológiou veľmi ľudské postavy sú nádejným spojivom medzi čitateľom a surrealitou knihy. Popísané pomerne polopatisticky, avšak úprimne a skúsene odpozorované charaktery i nálady hrdinov sú jednou z vydarených čŕt príbehu.
Estetika poézie v kontexte celej knihy krásne prekvapuje – „More hádzalo nohami..., chválilo sa životom, akoby sa práve narodilo“, no v „sekunde, ktorá sa obesila sama na sebe“ sa zasa vytráca. Pôsobivé sú i niektoré z básní zaradených vždy na začiatku a konci kapitoly. Škoda len, že sa to stalo pravidlom samým osebe – po čase totiž pôsobí text priam muzikálovo – len čo sa čosi môže diať, začne sa básnenie, ktoré v lepšom prípade s námahou o kúsok posunie dej, v tom horšom vypáli ako častuška, ktorú musí čitateľ absolvovať.
Oduševnenosť autorkinej oceňovanej poézie nechýba ani Pani Kurčaťovej, lenže je priokázalá, primohutná, prihustá a sama autorka, inštinktívne blúdiaca bohémskou hromadou textu, stráca občas niť i čitateľovu pozornosť. Kniha tak pôsobí enormne nevyvážene, no v konečnom dôsledku všetko zožerie kvantum slov a trocha bezohľadná pohrúženosť do seba, ktorá neumožní čitateľovi – a nie preto, žeby nebol dostatočne znalý alebo nechcel byť vytrvalý – poňať celý význam, zrejme nie vždy celkom odkrytý i autorke, alebo oceniť internú líniu, ani keby sa rozhodol súkať dlhočiznú rozvláčnosť diela do seba ako nekonečnú, občas chutnú, no neuveriteľne rozvarenú špagetu.
Autorka podľa Daniela Heviera nadväzuje na tradíciu ozajstných magicko-fantastických príbehov ako Alica v Krajine zázrakov, Muminovia a pod. Zrejme áno, lenže skôr fanartovo, nie spisovateľsky. Nesúrodá polievka, ktorá kypí Pani Kurčaťovej z hrnca, je zrejme guľášom a prísady v ňom sú občas veľmi pochybného pôvodu – žartovné názvy ako skupina makakov Hip-hopica, násilné kudrlinky v opisoch, coolová žoviálnosť, keď „do miestnosti vstúpila ľahká nervozitka“ a všeličo iné, čo zišlo práve na um a papier znesie. Vehementné posudky nevynímajúc: „Niekoľko vegetariánskych sliepok si objednalo misku zŕn a biologickú minerálku.“ Vtipné by to (možno) bolo prvý raz, piaty už nie.
Miestami sa do nás viac nezmestí a niekedy sa zasa prepadáme cez diery vyžraté autorským, ale aj úplne obyčajným klišé. Nemuselo to tak byť. Citát zo Šeherezády na začiatku knihy naznačuje, že pôjde o súvislé príbehy s ambíciou udržať čitateľovu pozornosť a formálne snáď – krátkosť kapitol je knihe k dobru. Ich počet a rozostrenosť, prerušovanie deja ani nie úvahami či opismi, ale epizódnymi nápadmi a nalepencami však hrozia Pani Kurčaťovej tým, že by bola na konci o hlavu kratšia, nech by zaklínala, koľko chcela – asi aj o to viac. Neustále totiž narážame na obsesívne sa opakujúci vzorec s dejovými vypchávkami (pri voľbe slov, štruktúre kapitol), ktorý nám v podstate nedovolí vstúpiť hlbšie do príbehu, ani impresionisticky sŕkavo vychutnávať jeho formu. Kompaktnosť a s ňou tiež údernosť poézie, ktorá by knihe pomohla, absentuje.
Celé dielo je ilustrované autorkinými perokresbami, ktoré dávajú knihe trocha hororovo insitný šmrnc. Nie všetky sa ale vyrovnajú honosne prepracovanej obálke z tehlovej kurčaťovskej kuchyne, plnej vzorov, s mucholapkou na strope a havranom za oknom – sú pomerne náčrtkovité a občas zbytočné.
Veľká škoda, že sa počas rokov, keď kniha vznikala, nenašiel vhodný spoločník, s ktorým by nad tanierom výdatnej polievky vyselektovala nápady, myšlienky a dopracovala sa k hlbšej pointe i ucelenosti. Kniha aj úsilie jej venované by si to iste zaslúžili.
Výsledok totiž akoby kolidoval sám so sebou – jednotlivé kapitoly a ich úseky sa veľmi líšia v kvalite a potrebovali by schopného redaktora s nadhľadom, ktorý by neváhal knihu vyčistiť a odľahčiť, okresať. Možno sú to strašidelné slová, ale určite nie zbytočné úkony, ak otvoria cestu k čitateľovi. Inak je to kniha, ktorá nebola napísaná, aby bola prečítaná. Pani Kurčaťová II., ktorá sa práve píše, snáď takou bude. Hujaja-srstiti-srsti-bubliflnk.
Edita Treščáková
