Vyhľadávanie
Pod srdcom jej rozkvitajú ľalie
Radoslav Tomáš: Chlapec
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Básne debutu Radoslava Tomáša Chlapec vyrastajú zo zážitkových fondov vzťahujúcich sa na jeho dedinský domov (hoci v zbierke sa objavujú aj mestské motívy), na rodinné prostredie a na rodnú krajinu, na detstvo, na odchádzanie z domova (ako iní pred ním aj tento autor spoznáva, že básnik nikdy neodchádza), a v nemalej miere na prvé ľúbostné kontakty. Autor sa sústreďuje na zachytenie zvyčajne naoko nenápadných, ale intenzívnych chvíľ bytia a spolubytia s blízkymi ľuďmi a s blízkym priestorom. Verše sú neraz správou o fascináciách, uneseniach (napr.: „Vo vysokej tráve sa končí zem / a začína sa obloha“ – leto básnikov).
V básni chlapec a krajina, tretej od konca knihy, čítame „chlapec je už starší”, ale celú zbierku charakterizuje chlapčenské videnie, vyznačujúce sa veľkou mierou citlivosti, ba ostychu, čistoty a magickosti. Ak Tomášovu báseň chápem ako hodnototvorný akt, ako hodnotu vnímam už samu jemnosť optiky vyrastajúcu z jeho senzibility. Autorova báseň vie aj o dvojitosti človeka, nielen o jeho láskavosti, ale aj o latentnej i o otvorenej nenávisti, o nenávisti v nás i v našom okolí. Už v prvej básni zbierky lyrický subjekt v sebe tíši vlka, čo je pre významové gesto zbierky symptomatické. Senzibilný lyrik R. Tomáš v rámci svojej predstavy básne celkom organicky dáva priechod aj citovosti. Básnik si spontánne uvedomuje, čo je v živote najdôležitejšie, a pred tým sa nebráni dojatiu (napr. pred predstavou partnerkinho materstva v básni anjel).
V Tomášovej lyrike je nápadná dostredivá intencia k elementárnosti, premietajúca sa v sústredení sa na relatívne vymedzený okruh vecí či objektov. Nejde mu teda o zachytenie sveta v jeho mnohosti. Základné veci či objekty utvárajúce zátišie alebo krajinu, čo sú často sa prelínajúce mody autorovej lyriky, sa decentne zvýznamňujú, nadobúdajú platnosť (aby som sa inšpiroval terminológiou Andrey Bokníkovej) ikonizovaných znakov domova a detstva. Zameranie na elementárne veci pripomenie skorého Štefana Strážaya, ale aj skorého Jána Ondruša alebo Gennadija Ajgiho. Najbližšie má Tomáš k Strážayovi (zrejme aj preto, že v istom období svojho života a tvorby sa zdržiaval v popradskom priestore, kde debutant vyrástol), po rokoch v slovenskej lyrike znova, tentoraz iným spôsobom, oživuje jeho model básne a niektoré Strážayove motívy či obrazy sa v odlišnom štruktúrovaní stávajú súčasťou jeho textov.
Tomášova báseň sa zakladá na minimalistickej úspornosti a na zmyslovom vnímaní a metaforike. Na to prvé poukazuje už prevažujúca jednoslovnosť názvov básní a ich krátky rozsah. Autor rozohráva celú škálu senzuálnosti, pričom odlišné zmyslové vnemy sa často synesteticky stretajú v jednom obraze. Niekedy pri tvorbe metafory účinne presahuje hranice transparentnej zmyslovo vnímateľnej podobnosti bez akejkoľvek ujmy na presnosti vyjadrenia, napr.: „prsia / spievajú ako kohút” (plachosť), „a niekde pod srdcom / jej rozkvitajú ľalie / alebo iné bijúce zvony”, „modrá je keď / po daždi vyjdeš von / a nadýchneš sa” (pod srdcom), „bosá voda chodí / mokrými ulicami” (krajina). Využitie sakrálnej symboliky (anjel, ľalia, zvony a i.) súvisí s evokáciou očarujúcej zázračnosti a čistoty. V Tomášovom svete posvätné nie je mimo každodenného, je súčasťou konkrétneho ľudského a krajinného, ich najvyšším hodnotovým stupňom. Sestra alebo milá sa premieňajú na anjela a v básnikovej krajine stretneme Krista: je, pravdaže, „pšeničný” a za dedinou „prechádza sa / spolu s vetrom” (motýľ).
Tomáš sa sústreďuje najmä na lyriku pocitov, a tak aj pri niektorých jeho metaforách môžeme hovoriť o pocitovej podobnosti. Viaceré obrazo-tvorné a iné výrazové postupy svedčia o črte uvedomelosti v poetologickej výstavbe básne. V zbierke zaregistrujeme vnímavosť na viaceré podnety, prinášajúce osvieženie básnického výrazu (napr. využitie hypalagy, t. j. presunu slova z jednej syntagmy do druhej, kde nadobúda metaforický charakter: „v hrnčeku s popraskaným čajom” – akási jesenná nedeľa).
Tomášova knižka je v súčasnom literárnom kontexte návratom k pozitívnemu (k jemnosti, k chvejivosti, k dotyku, k postihovaniu zázračnosti bytia a kontaktov s blízkymi a okolím, k citovosti). Zaujme zážitkovým krytím básne a zreteľným výrazovým úsilím. Našu sympatiu k nej vzbudzuje i to, že nám pripomenie vlastné básnické začiatky.
Ján Zambor
