Vyhľadávanie
Urobil som chybu. Sľúbil som, že napíšem zopár viet o novej knihe Veroniky Šikulovej s muzikantským názvom Tremolo ostinato, ešte predtým, ako som ju začal čítať. To som si dal. Už po prvých stranách mi bolo jasné, že o nej netreba nič písať, ba čo horšie, že to neviem, lenže sľub je sľub, čo s ním, musím sa z neho dáko vyhovoriť, no čítať som neprestal. To sa nedalo. Uháňal som ďalej, dychtivo a nedočkavo, hltal som stranu za stranou.
Táto kniha kričí. V tejto knihe dujú víchry. A sú v nej aj všetky ostatné živly. A všetky vášne. A všetky lásky. A všade je tam muzika. Tremolo ostinato je – podľa slovníka – opakovanie melodického alebo rytmického motívu či frázy a zároveň chvejúci sa zvuk, pričom všetko, čo autorka ponúka, je tak trochu vyzývavé a nápadné. To sedí. Veronika Šikulová zbiera slová po uliciach v Modre a Dubovej ako vtáčie pierka, stavia z nich babylonskú vežu, chlapi sa modlia nadávaním na Boha, v knihe zunia úle, peľ v záhrade mení biele svetlo na žlté, kosatce sa nadúvajú ako moriaky, vonia tam celý svet, v lete je záhrada zásobárňou medu, v zime ju rodina žičlivo požičiava zajacom, srnám a všetkým vtákom.
Ak sa má ľudský život vyrozprávať, treba to vziať na jeden dúšok, pritom vyrozprávať všetko, nielen to, čo vidíme, ale aj čo si o tom myslíme, vieme, nevieme – a nielen to pekné, ale aj to trpké, boľavé, zadreté do kože i duše ako trieska.
V tejto knihe pravda nedrieme len na dne pohára, ale v každom riadku, rastú v nej stromy ľudovej lyriky. Táto kniha je aj sen, v ktorom maďarský mládenec má namiesto hlavy kyticu kvetov, dom sa opiera o kaplnku, zubaté psy jedia ľudí, zo srbského prekladateľa je Cigán, knihovníčke chýba muž, hladná polovička zajaca sa napcháva šalátom, Dylan Thomas sa háda s Edgarom Allanom Poeom a nádejný milenec sa premení na vraného čierneho koňa, aby mohol odcválať, načo sa spolu s autorkou zľakneme, že nikdy nezomrie, lebo Boh si ju na svete nechal – na pamiatku. V tejto knihe je život ako literatúra, ale najmä a zároveň literatúra ako život – drbnutý život, obyčajný život, do ktorého spadne hviezda poézie. Autorkina rodina je obrazom celého sveta. A v ňom ten život vrastie do viniča, vďaka ktorému sa zo života stane ornament vyšitý do záhrady, do vinohradu, do knihy. Táto knižka je podľa mňa napísaná tak, ako si to Veronika Šikulová želala – vrúcne a odhodlane, od prvého písmena po poslednú bodku. Praská vo švíkoch. Vonia hojnosťou. Do tejto knižky sa dá schovať: upratané, neupratané, radšej neupratané, schovaný, neschovaný, idem.
O tejto knižke sa nedá písať, táto knižka sa dá len vdychovať, z tejto knižky by bolo najlepšie len citovať – a to z hociktorej strany.
Napríklad: Všade napokon žijú ľudia, Lena, čo sa toť kúsok od Dubovej vybrala na skusy, aby si overila, že jej chlieb, hoci mohol byť dobrý všade vo svete, najlepší bude doma. Tu jej najlepšie sedel odhad, čo s múkou vo vode, áno, citujeme, a s vodou v múke, ako sa postaviť k slížovej doske, ako sa dorozumieť so šporheltom či drevom, čo doň prikladala, práve tu sa jej ukázalo hneď na začiatku to hlavné, že robotu maminým a ženiným rukám nadeľuje život po lopate a napriek tomu, či práve preto, vždy mala dosť slov, ktorými vedela vyrozprávať, čo sa jej tají v dobrom srdci...
To isté sa dá povedať o písaní Veroniky Šikulovej, ktorá stále niečo hľadá – a všetko vždy nájde – a zase to stratí, aby sme to aj my, jej čitatelia, mohli niekde pri ceste čítania nájsť.
Tremolo ostinato je kniha vrúcneho obdivu ku všetkým autorkiným blízkym, k otcovi, mame, sestre, ku všetkým jej tetkám, strýcom, babkám, dedkom, k živým aj mŕtvym, k susedom, k spisovateľom, k svojim deťom, k svojmu mužovi, kniha prívetivého a vľúdneho, no niekedy aj poriadne nasrdeného až zúrivého pozorovania ľudského hmýrenia okolo majáka jej hlavy.
Dajte si ju.
Nájdite si k nej radostný kľúč, je poruke, stačí do nej nakuknúť, hneď vám zakuká.
Chvejivo a naliehavo.
Dozviete sa niečo o sebe.
Neobanujete.
