Vydať víťazné texty „Projektu pre deti a násťročných“ pod titulom Víťazné mirnix dirnix poviedky pre deti a násťročných s predslovom Alexandra Halvoníka možno pokladať za vynikajúci nápad už aj preto, lebo projekt trvá 15 rokov a vhodného čítania pre deti stále nie je dostatok. Už prvá veta prezradila, že ide o hodnotné čítanie, ktoré sa istým spôsobom vyhýba módnym trendom a trochu pripomína niekdajšiu literatúru určenú pre deti v tom najlepšom slova zmysle. Je to čítanie o deťoch a pre deti. Iste, môže si ich prečítať aj dospelý, kniha mu poskytne nástroj na zvládnutie často nepochopiteľného správania detí, ktoré pomaly vstupujú do puberty. A keďže referuje aj o stave detských záujmov, cítenia a konania, možno sa rodičia preberú a budú sa inými očami pozerať na svojich potomkov. Pre deti toto čítanie prináša zábavu, pre dospelých poučenie a poznanie, čo nevylučuje, že aj detský čitateľ sa môže poučiť, hoci autori sa vo veľkej väčšine textov vyhýbajú priamočiarosti.

Čo je najväčším prínosom zbierky mirnix dirnix? Ponúka a mapuje nové spoločenské a rodinné vzťahy a témy, s ktorými sa v literatúre pre deti už dosť dávno (resp. zriedkavo) nestretávame, lebo neboli dosť atraktívne v porovnaní s dovozovou literatúrou. Avšak pertraktovaná publikácia ukazuje, že aj domáce problémy dokážu byť zaujímavé a čitateľsky príťažlivé.

Takmer všetky poviedky prinášajú príbehy, ktoré sa odohrali v súčasnosti a odrážajú atmosféru detského sveta, ale zároveň upozorňujú, že tento svet vytvárajú vo svojej podstate dospelí a vtláčajú naň svoju často negatívnu pečať. Jej nositeľom je najčastejšie výchova. A po jej kritike siahne aj detský čitateľ.

Načrtnutý obraz rodinných, spoločenských aj osobných detských vzťahov svedčí o veľkých zmenách nielen v spoločnosti, ale aj v spôsobe zobrazovania nových javov. Čo je teda nové v tematickej oblasti jednotlivých poviedok v porovnaní s minulosťou? Aj kedysi boli zobrazené negatívne detské postavy, ale dnes sa stretávame s novým javom (aspoň v literatúre) v konaní detí, tým je krutosť. Známa autorka pre deti a mládež Jana Bodnárová o nej celkom otvorene píše v poviedke Psy, kde zachytáva aj šikanu. Krutosť býva vyvolaná napr. telesným postihnutím, ale aj stretom vyššieho a nižšieho sociálneho postavenia či závisťou (Gabriela Futová: Trapoška).

Pocity telesne postihnutého chlapca z poviedky Psy sú v úplnom kontraste s chlapcom z poviedky Imidž je nanič (Gabriela Majtaníková), ktorý je nielen namyslený, ale aj neposlušný a sebecký, načo doplatí zákazom dovolenky. Trestom sa tu stáva pobyt u starého otca. Polepšenie správania je pre poučnú poviedku nevyhnutná, i keď nie celkom uveriteľná. Ďalšou novinkou či obľúbenou témou sú zdravotne postihnuté deti. Takého si vybrala Viera Babaríková do poviedky Skejťácke tenisky. Vyniká dobrá kompozícia poviedky, lebo čitateľ sa až na konci dozvie o hendikepe chlapca.

Objavuje sa aj pozitívny vzťah k Rómom (Vladimír Hanuliak: Anjelik vo vysokej tráve) a nielen detí, ale aj dospelých. Nový je obraz dieťaťa v domove, ktorý spravujú rádové sestry (Peter Karpinský: Adela, neopováž sa!). Nejde o romantický príbeh, aký by možno niekto očakával, ale o zážitky dieťaťa (nie dospelého) v tomto zariadení, o jeho názory na dospelých a myslenie, ale aj o istú bezmocnosť opusteného človeka.

V ostatných textoch sa objavujú známe „starosti a bolesti“ detí pred pubertou, ako je vzťah chlapec-dievča, starší a mladší súrodenec, otázka donášania, prvé lásky, úcta k starším atď. Akýmsi spoločným menovateľom všetkých poviedok je snaha zobraziť nielen zlo, ale aj dobré činy a emócie, resp. zlé niečím napraviť.

Isté je, že texty sa od seba odlišujú nielen tematicky, spôsobom zobrazenia, riešením konfliktov, ale predovšetkým závažnosťou nastoleného problému. Ich hodnota preto z roka na rok kolíše, ale predsa si všetky texty zachovávajú črty dobrého čítania. A napokon, o to tu  ide.