Vyhľadávanie
Formatívne leto pätnásťročného Friedera je poskladané z viacerých skúšok rozličnej závažnosti. Kým bude jeho početná rodina na dovolenke, musí stráviť niekoľko týždňov so starou mamou a s chladným nevlastným starým otcom kvôli príprave na reparát z latinčiny a matematiky.
Frieder musí prekonať strach a skočiť na kúpalisku do bazéna zo siedmich metrov. Spoznáva zároveň svoju prvú lásku, s ktorou vzápätí prekonáva prvú spoločnú veľkú krízu. Čelí kamarátovej psychóze, do ktorej upadne po smrti otca. Hlavná lekcia, ktorú si pritom zo svojho veľkého leta odnesie, je prekonanie tínedžerského solipsizmu, lepšie porozumenie vlastným emóciám a emóciám a vzťahom ľudí okolo seba. Respektíve, aspoň nášľap smerom k lepšiemu porozumeniu.
Pár týždňov totiž na skok z detstva do dospelosti nestačí, no bildungsroman Ewalda Arenza sa zameriava na „veľké leto“, ktoré tento proces odštartovalo. Pätnásťročný Frieder sa začiatkom osemdesiatych rokov ocitá v relatívne cudzom prostredí – v dome svojich starých rodičov, ktorý síce pozná, no pre povahu starého otca je tínedžerovi toto prostredie vzdialené. Voľné chvíle trávi s mladšou sestrou Almou, ktorá je na stáži v domove dôchodcov, s kamarátom Johannom a s Beate, ktorú spoznáva počas svojej obľúbenej kratochvíle – návštevy kúpaliska v daždi. Pasáže z Friederovho veľkého leta striedajú časti, od zvyšku textu graficky oddelené kurzívou, v ktorých sa dospelý Frieder prechádza po cintoríne a hľadá hrobové miesto, ktoré si kedysi s kamarátmi spoločne kúpili.
Frieder je pritom pozoruhodný rozprávač: má poetickú záľubu v detailnom pozorovaní svojho okolia, ktorú túži pretaviť do vlastnej umeleckej tvorby. Vďaka tomu sú opisy prostredia zaujímavé a postava sympatická – nepatrí síce medzi najbystrejšie, no očividne si je vedomá svojich limitov a pokúša sa sama seba korigovať. To isté platí o jej emocionálnom vývine, i keď tam je sebareflexia kostrbatejšia. Súvisí to predovšetkým s vekom postavy, no niekedy je jej napredovanie bolestivo pomalé. Smrť otca Friederovho najlepšieho kamaráta naňho dolieha len veľmi vzdialene, aj to cez prizmu solipsizmu: „Bolo mi fajn. Pána Lohmanna som vlastne poriadne nepoznal a bol som akýsi zvláštne pokojný, lebo sa to týkalo Johanna. A jeho matky. Smútok som len spolucítil, nebol môj vlastný.“ (s. 176)
Niektoré Friederove úvahy sú, hádam, príliš banálne aj na tínedžera – viackrát sa napríklad zamýšľa nad tým, že zrejme každý má dve tváre. Prechádza síce obdobím, v ktorom spoznáva svojich rodinných príslušníkov v prekvapivom kontexte, no čitateľovi aj tak napadne, ako málo pozornosti musel Frieder venovať ľuďom okolo seba doteraz, ak o nich mal takú plochú predstavu.
Dospievanie je o prehmatávaní hraníc, hľadaní rovnováhy medzi žuvačkovo ružovou fantáziou (prvé sexuálne skúsenosti, denné snívanie o ceste do Brazílie) a každodennými sklamaniami, nepoznanými a hlbokými tragédiami, generačnými traumami. Friederovi poskytujú širšiu perspektívu starí rodičia, s ktorými sa postupne zbližuje (predovšetkým babka). Vďaka jej rozprávaniu dostávajú vzťahy v nemeckej rodine 80. rokov historický kontext. Na jednej strane sa Friederove problémy preto javia ako mladícke nerozvážnosti. Na druhej strane sa tým čitateľovi ponúka priestor na hlbšiu úvahu o rodinnej dynamike – o chladnom starom otcovi, citovej babke, racionálnej matke a emocionálne vzdialenom a fyzicky často neprítomnom otcovi.
Záver, hádam príliš harmonizujúci, len potvrdzuje, že na to, aby človek dospel, jedno veľké leto skrátka nestačí. To, čo sa odhalí vo svetle krízy, v pokojných časoch veľmi rýchlo upadne do zabudnutia. Zrejme v tom spočíva „oddychovosť“ knižky – Arenz ťaživé momenty vyvažuje ľahkovážnosťou postáv tesne pred prahom dospelosti. Čitateľ síce vie, že mnohé z kríz, s ktorými sa postavy stretli, museli zostať nevyriešené, no ľahko ich hodí za hlavu vďaka ich optimizmu.
