Vyhľadávanie
Spoločným menovateľom tematickej rozmanitosti niekoľkoriadkových mikropríbehov a dvoch rozsiahlejších próz je konfrontácia očakávania obsahu alebo vysvetlenia na základe názvu a jeho nenaplnenia, resp. naplnenia a vypointovania neočakávaného. Napríklad slovné spojenie človek príjemný možno vnímať v pozitívnom aj ironickom význame. Rovnomenný úvodný text síce hneď od začiatku očividne smeruje k ironickému výkladu, avšak ani zďaleka nekončí v intenciách protikladu mysleného a vysloveného a zachádza oveľa ďalej. Vo všeobecnosti možno povedať, že tituly jednotlivých textov sú na prvý pohľad jednoduché, priamočiare a miestami až polopatistické, ale čím viac sú takými, tým väčší moment prekvapenia v sebe ukrýva ich vyústenie. Najjednoduchšie sa javia názvy podľa mien postáv. Napríklad Mária. Z názvu dedukujeme, že by mohlo ísť o nejakú známu Máriu, alebo sa s ňou zoznámime v texte. Ten však končí replikou, v ktorej sa stále rovnako neznáma žena predstavuje ako Mária. Podobne a ešte komplikovanejšie je to s prózou Lederer. Očakávame odpoveď na otázku, kto je Lederer, ale namiesto toho čítame o neznámom niekom, kto za žiadnych okolností nechce byť ako Lederer, nevieme prečo, a dokonca ten niekto je možno celý čas len výplodom Ledererovej fantázie... V priebehu takéhoto čítania, konfrontujúc očakávanie a vyústenie, zisťujeme, že je možno lepšie neočakávať žiadne vysvetlenie, ale sústrediť sa len na doslovný príbeh. A z tejto perspektívy sa nám bude javiť ako samozrejmé, že próza Dívať sa úkosom je jednoducho o dívaní sa úkosom a próza Trest rozoberá len trest samotný. Nič viac, nič menej, žiadna príčina, žiadny sudca. Nemožno to však aplikovať v plnom rozsahu a na všetky texty. Napríklad obraznosť zakomponovanú v názve Muž s ranou v srdci spracoval autor síce tiež doslovne, ale aj s využitím hyperboly, pričom rovnako postupoval aj v próze Malé dievča, kde stvárňuje dievča ľahkých mravov veľké ako prst muža, na ktorom sa ukája. Dôkazom variability je aj text Úvod k príbehu Antonína K., v ktorom „borgesovské“ písanie o tom, čo a akým spôsobom chcem písať, autor obracia a zaoberá sa tým, o čom písať nechce, pričom nasledujúci „text“ s názvom Príbeh Antonína K. vzhľadom na kontext predošlých próz sa začína a končí typicky staviarskovsky, a teda nečakane v podobe prázdnej strany.
