Vyhľadávanie
Farby životných príbehov
Erik Ondrejička: Čo sa skrýva v ceruzke o zvieratách a o Zuzke, Bratislava, Q 111 2009
Nových kníh slovenskej poézie pre deti vychádza v poslednej dobe pomerne málo (neberiem do úvahy reedície). A mnohé z nich ponúkajú čitateľovi len zveršovanie nápadov, rýmovačky, rytmické hry, ani to nie vždy v náležitej kvalite. Aký je básnický debut pre deti Erika Ondrejičku?
Odkrýva radosť, ktorú prináša objavovanie poézie, oživujúcich nevšedností v bežnom živote.
Básničky majú zväčša epický charakter. Príhody Zuzky a jej rodiny nesú svojskú farebnosť údajne vďaka zázračným pastelkám, ktoré jedného dňa nájde v pohodenom peračníku na ulici rozprávač. Možno preto, že tvorivosť a hravosť nestrpí panovačnú ľudskú kontrolu, pastelky kreslia zásadne potme, keď sa v dome zhasne. „Dúhové básne“ sú o tom, čo sa stalo vo svete, ktorý Zuzka nielenže vníma vlastným hravým spôsobom, ale ho aj po svojom pretvára. Pôsobí ako malá-veľká hrdinka a ako každé osobnostne zdravé dieťa vie svetom (dospelých) poriadne zatriasť. V literárnej kultúre už od dávnych čias hrdinské príbehy začínajú prológom o individualite bohatiera: a tak Zuzka od víly, „dostala do vienka“ osobitý pohľad na svet, „aby mohla vidieť len to, čo chce ona. / Miesto mraku / hlavu slona / a na stromoch, / aj keď sa to nezdá, / že v nich na jar / dozrievajú hniezda / a že vŕby majú / zelenkasté vlasy / a že im z hláv tečú ako vodné riasy.“ Zuzkine príbehy sú hrdinské, lebo je v nich sama sebou a svoju osobnosť naplno vkladá do každého zážitku.
Knižke dodáva na príťažlivosti aj situačný humor. Vychádza z vnútornej sebaistoty, hravosti a bezpečia, s akým dievčatko reaguje na situácie, a tiež z jemného dospeláckeho nadhľadu rozprávača. Slabšou stránkou knižky je istá nevyváženosť v poetickom výraze. Básnická výpoveď je silnejšia v lyrických častiach, obraznosť je v nich slobodnejšia a zároveň koncentrovanejšia. V epických partiách sa tento náboj miestami stráca. Podobne ako pri bežných detských veršovačkách sa do básní dostávajú banality, obrazom chýba hutnosť a vnútorná logika. Knižka Erika Ondrejičku však má potenciál zaujať deti. A to aj vďaka nápaditým ilustráciám mladej autorky Veroniky Cabadajovej a grafickému dizajnu vydavateľky Kvety Daškovej. Sympatické je, že príbehy nemajú direktívne daný koniec. Zázračné ceruzky sa totiž po čase vypísali. Je na rozprávačovi a možno i maliarovi, ilustrátorovi, aby hľadal, ako ich dorozprávať. To „ako“ je stimulačným podnetom pre deti, veď sám rozprávač priznáva, že hľadanie uhla pohľadu, pod ktorým vyniknú farby životných príbehov, vyžaduje vytrvalosť a nemalé úsilie.
Timotea Vráblová
