Vyhľadávanie
Text, ktorý má byť istým úvodom k novým prózam Mareka Vadasa Šesť cudzincov, je nenápadne nadpísaný Otcovi. Na krátkej ploche je v ňom vypovedané veľa – o mestečku P, kde sú nasledujúce prózy lokalizované. „[...] pokojné a nezaujímavé mestečko P, usadené kdesi mimo záujmov spravodajských agentúr, na okraji civilizovaného sveta, i keď jeho obyvatelia sú pyšní na to, že patria do Európy, kde vládne kultúra a zákony, [...]“. Pritom sa v meste odohrá večer, začiatkom októbra 1928, tragédia, akých od toho času bolo v našej histórii tragicky veľa – často nevyšetrených, nepotrestaných, nikto nebol obvinený. „Chýbajú symbolické kríže pre šesť obetí alebo hoci aj zastrčená pamätná tabuľa či akákoľvek zmienka v kronike mestečka.“ A po udalostiach „len málokto verí, že sa skutočne stali“. S takýmto napätím vstupujeme do ôsmich Vadasových poviedok, ktoré sú príbehmi silne naviazanými na základnú myšlienku úvodu.
Aký bol a aký je človek vo svojej histórii?
Poviedky sú svojbytné, samostatné, ale predsa majú veľa spoločného. Ich príbehy sú zakotvené v mestečku P a ich rozprávači sú personálni (v 1. osobe). Je tu ešte jeden zaujímavý znak – niektoré postavy sa vyvíjajú: od detstva po dospelosť. Autor sa sústreďuje najmä na ich psychiku. Sú to ľudia veľmi citlivo až úzkostne prežívajúci podnety z okolia. V poviedke Jedno slovo autor analyzuje pocity človeka od detstva po dospelosť pod vplyvom čítania. Táto postava v sebe nezaprie ani autorské autobiografické črty. Čítanie rozprávok, pri ktorých sa zväčša bál, keď sa zžíval s postavami a príbehmi, vyvolávali v ňom hrôzostrašné asociácie, úzkosti a obsesie. „[...] hovorím vám, slová sú nebezpečné, [...]“. Reflexie o slovách a hovorení rozvíja až po hranicu literárnej teórie. Takéto časti odľahčí príbeh prvej lásky (skutočnej či len predstavy), ktorá sa protagonistovi spája s literatúrou, dokonca z románov cituje a vzhľadom na čas a situáciu to vyznieva komicky. Prózu totiž možno chápať ako paródiu na ľúbostné romány, ale aj ako psychologickú štúdiu o zamilovanosti tínedžera. Ten sa však kontaktuje i s drsnosťou otca – opilca a sklamaním zo Spisovateľa (autor vytvoril z tejto postavy karikatúru). „[...] slovo spisovateľ pre mňa v sebe obsahovalo posvätnú úctu, [...]“. Aký teda bol a je človek podľa Vadasa? Jeho rozprávač (už mŕtvy človek) o tom svedčí v próze PRED ZRKADLOM, ktorá má skôr esejistický charakter. Takouto postavou možno vysloviť rôzne názory aj na chúlostivé historické udalosti 21. storočia. V tejto próze je silná irónia, kritika až sarkazmus, v čom sa rozprávač akoby strácal.
Útek do literatúry
V bezvýchodiskových situáciách sa rozprávač utieka do literatúry, do rozprávok, ale tam zažíva ešte väčšie hrôzy a traumy. To je súčasne príležitosť, keď sa realita môže meniť na fantáziu, na predstavy. Takýto spôsob pripomína Vadasove „africké“ témy. Autor v prózach tejto knihy často odhaľuje nielen svoj systém spomínania, ale aj spôsob jeho pretransformovania do prózy. Rozprávač – pozorovateľ sa prirovnáva k pozícii kameramana. Príbehy predostiera ako scény z filmu o živote v mestečku P. Sú tu jeho obyvatelia, „režisér“, „kameraman“ atď. To je celý štáb, ktorý organizuje ľudí. Tak je to v próze SVEDOK, v ktorej predznamenáva, že pôjde o rozpamätávanie sa na udalosti, akési spätné odvíjanie filmového pásu, ale „nemôžem s istotou tvrdiť, že sa v minulosti cítim príjemne“. Próza Svedok je výborná a zaujímavá aj kompozične, keď paralelne prebieha rámcový dej (okom kamery je 7-ročný chlapec pri nadmernom jedení zákuskov na hostine) a do toho je poukladané rozprávanie príbehov jednej z vedľajších postáv, sporadicky dokonca spev hostí. „Práca“ s jedením zákuskov protagonistom, ktorý pozoruje, je nadmieru vydarená. Pre Vadasa sú typické výborné opisy často plné napätia, a tak aj tu z jedenia zákuskov vytvoril napínavý príbeh.“ Vďaka nahrávkam, ktoré uchovávam vo svojej hlave, sa môžem kedykoľvek vrátiť v čase a presvedčiť sa, ako sa udalosti skutočne odohrali.“
Napätie sa stupňuje
„Viem, čo bude nasledovať, ale udalostiam stále nerozumiem o nič viac ako vtedy, keď som v rovnakých pozíciách stál po prvý raz.“ (próza Nedorozumenie) Protagonista sa stretne s robotníkmi pri pive a oni rozprávajú krátke príbehy, pripomínajúce svojou čarodejnosťou, strašidelnosťou, dramatickými situáciami a poverami tie „africké“. Naznačujú čosi z budúcej dramatickosti a strašidelnosti, do ktorej sa hrdina asi dostane. Nevysvetliteľné napätie pokračuje v realite, cez deň i v noci, mátožne, halucinačne. Pritom tu nič nie je navyše, dodržaná je miera, vyváženosť reálneho a ireálneho, ale napätie sa stupňuje. Čitateľ zrazu nevie, či ide miestami schválne o prózu sci-fi alebo autor chcel vykresliť, ako sa v protagonistovi stupňuje šialenstvo. „Nemal som predstavu, čo môže dvojníkovi v mojom tele napadnúť, [...] mal som skutočný strach, [...]“. Próza sa oblúkom vracia k úvodnému motívu a zdá sa, že všetko „utrpenie“ hrdinu spôsoboval alkohol. Opäť však nastupuje nové napätie – hrdina nevie, či sa mu všetko snívalo, či bol opitý a kde sa nachádza. „[...] dám si do poriadku nervy. Preháňal som to s prácou a bol som vystavený nadmernému stresu, vyčerpaný človek môže prísť k vidinám veľmi jednoducho.“ Próza je ku koncu ešte hororovejšia, nastupujú halucinácie až šialenstvo. Súčasne však môžeme mať dojem, že rozprávač – postava si urobil z čitateľa žart, aby sa bál a aby bol po celý čas čítania v napätí. Sen, predstavy, halucinácie prechádzajú veľmi rýchlo do reality. Podobne pracuje s realitou a ireálnom aj v poviedke Som oslobodená a v próze Všetky splašky sveta o premene alkoholika pod vplyvom pozitívnych životných udalostí. „Kam idem, pýtam sa sám seba. Stáva sa mi čoraz častejšie, že urobím niečo celkom iné, než som mal v úmysle. [...] namiesto toho smerujem do baru U leva.“
Zdanlivé ticho
V próze Dýchať už od prvých slov nastúpilo veľké napätie, hoci v podstate nejde o príbeh, ale o psychiku čakajúceho, o ktorom čitateľ spočiatku nevie skoro nič. „Dočká sa, stačí pravidelne dýchať.“ Rozuzlenie nastáva o dvadsaťštyri hodín reálneho času. „Keď sa po polnoci prebral, zistil, že sa nič neudialo.“ Napäté čakanie pokračuje aj v už vyriešenej situácii. Protagonista pôsobí pomätene z toho čakania, autor však vytvoril situáciu, z ktorej nie je jasné, či ide o realitu, predstavu alebo sen po zdriemnutí. V takýchto postupoch je Vadas vo všetkých svojich knihách výborný. Príbeh nemá ukončenie, napätie zostalo, záver nadväzuje na názov poviedky. V próze Ticho je výpoveď personálneho rozprávača o vlastnej psychike, pocitoch, rozhodovaní sa i jeho úvahy o vzniku a potrebe či nepotrebe kníh, literatúry – to všetko s dávkou irónie a fantázie. Pomocou autocharakteristiky rozprávača vytvoril pozitívnu postavu s dávkou samochvály, čo sa takmer bez príbehu robí ťažko.
Návraty
Autor sa pomaly vracia k motívom zo začiatku knihy, objavia sa dokonca i už prezentované postavy, krčma U leva v meste P. Leitmotív reálie U leva, zdá sa, je symbolom času, miesta, kde sa človek môže ponoriť do fantázie, prijať predstavy, halucinácie, kde môže snívať ako pri rozprávkach v detstve, hoci mu niekedy chýba odvaha, inokedy jej môže mať až nadmieru. „Miesto adekvátne môjmu formátu neexistuje. Usadil som sa tu, U leva. Ľudia tento podnik milujú. [...] Ste tu doma, domov a do práce si nanajvýš odbehnete.“ Pre Vadasa sú charakteristické veľmi živé, až na prahu humoru stojace opisy a charakteristiky. Týka sa to rovnako prostredia ako ľudí i času. A hoci humor je v úzadí, je potmehúdsky, ako by sa Vadasov rozprávač z diaľky pozeral na reakcie čitateľa. Vadas takmer každou vetou vyvoláva napätie, hoci ide o samozrejmosti, lebo vie do činov a myslenia protagonistu zakomponovať jeho psychiku. A to dokázal bravúrne, mysticky, akoby sa chvíľami vracal do svojich „afrických“ próz, v ktorých čitateľ často nevedel, čo je realita, čo predstava a čo sen. Je to pre Vadasa typický a veľmi dobrý postup. Vyústenia komunikácie, kontaktu osôb, ale najmä pozorovania protagonistov spôsobujú neistotu vo vzťahu skutočnosť – predstava. Jeho rozprávač nebol svedkom udalosti, ktorá sa spomína v úvode knihy. Aj preto ho autor dáva do pozície človeka, ktorý si udalosť predstavuje s ťažkými psychickými traumami. Po rokoch hľadá paralely minulosti so súčasnosťou, dokonca nachádza napohľad nevinné okolnosti, ktoré môžu človeka ovplyvniť a priviesť ho ku konaniu zla. Autor tak vytvoril silnú psychologickú prózu.
Na záver hodnotenia tejto Vadasovej knihy by sme si mohli pomôcť výpoveďou jedného z personálnych rozprávačov. „[...] napísal som, čo bolo treba a to bola moja úloha, ktorú som zvládol so cťou.“
Marek Vadas: Šesť cudzincov
Levice: KK Bagala, 2021
