Preklad Emil Benčík / Vydavateľstvo
Q111 2016
Denník Anny Fran-
kovej bol kedysi
bestsellerom nielen
vo svojej literárnej,
ale aj dramatickej
podobe. Utrpenie
dieťaťa v koncen-
t r a č nom t á b or e
obletelo celý svet.
V tomto roku sa na
literárny trh dostá-
va ďalší denník, tentoraz chlapčenský, vypoveda-
júci o utrpení Židov v getách i v poľských dedinách
a mestečkách. Vydavateľka a zároveň spisovateľka
Kveta Dašková urobila opäť priekopnícky čin, keď
objavila a vydala toto dielko. V čase, keď hrozí
násilie v rozličnej podobe, je nielen aktuálne, ale
aj potrebné. Vydavateľka v úvodnom slove – inak
veľmi citlivo a kultivovane napísanom – nabáda
nielen detských čitateľov, ale aj dospelých, ktorí
s deťmi pracujú či žijú, aby spolu čítali a diskutovali
o knihe i jej aktuálnosti.
Dávidkov denník je školský zošit, kam si 14-roč-
ný chlapec sporadicky zapisoval svoje vojnové zá-
žitky od roku 1940. Zošit sa našiel celkom náhodou
medzi haraburdím v starom dome v poľskom mes-
tečku Bodzentyn.
Ako videl svet a dianie okolo seba 14-ročný Dá-
vid? Denník podrobne zaznamenáva proces, ako
sa dieťa po obsadení Poľska nemeckou armádou
rýchlo mení na dospelého. Zrýchlené dospievanie,
ale ešte vždy detské chápanie a vnímanie istých
zážitkov zabezpečuje nestranný, realistický pohľad
na tragické roky v živote poľského národa. Dávid
spočiatku je iba akýmsi pozorovateľom udalostí, ale
už v priebehu roku 1941 sa stáva priamym účastní-
kom narastajúceho tlaku na židovské obyvateľstvo.
Trpí hladom, chladom, ale hlavne strachom, pretože
vníma utrpenie vo svojom okolí. Jeho rodičia, i keď
za cenu napätia a obáv z rekvirácie a odvlečenia do
nemeckých väzení, ešte stále zabezpečovali pre
svoju rodinu istý životný štandard.
Počiatočný pozorovací pohľad je pohľadom
zvnútra von, spoza okna na ulicu, pole, kde Dá-
vid pozoruje cvičenie nemeckých vojakov, ich
pochovávanie, pohyby v susedstve a tak ďalej.
Registruje, ako Nemci alebo poľskí žandári od-
vádzajú príbuzného alebo suseda, ktorí sa potom
už buď nevrátili, alebo prišli dobití. Spomína dra-
hotu a hlad, zháňanie potravín, ale ešte vždy ide
iba o pozorovanie. Až keď aj do jeho domu zavíta
patrola vojakov či žandárov rekvirovať potraviny,
kožušiny a iné odevy, pocíti chlapec skutočný
strach, lebo vie, že situácia sa môže každý deň
zopakovať a nevedno s akým následkom. Strach
narastá, keď sa rodina musí na rozkaz nemeckého
velenia odsťahovať do iného mesta vyčleneného
pre Židov. Život sa stáva ešte ťažší a krutejší. Dávid
ho však ešte stále opisuje ako pozorovateľ – bez
náznaku dospeláckej nenávisti či obviňovania.
Jeho strach sa stupňuje, keď vojaci a žandári často
bezdôvodne zastrelia Žida, keď trest smrti hrozí
za nesplnenie dodávok, za neprítomnosť na verej-
ných prácach, za ukrývanie potravín či kožušín.
Až 28. decembra 1941 čítame: „V Kielcach je každý
deň až niekoľko obetí, ide o ľudí, čo sa odvážili
opustiť židovskú štvrť. V takej hrôze žijeme celé
dni a týždne. Je to nepredstaviteľne strašné.“ O ne-
celý rok Dávida zastrelí nemecký žandár.
Dojímavý príbeh vyšiel v adekvátnom knižnom
spracovaní, vrátane úvodného slova, faktografi c-
kých poznámok, slovníčka menej známych slov
a v neposlednom rade s pôsobivou ilustráciou Katky
Slaninkovej, odrážajúcou dobovú atmosféru videnú
očami dieťaťa. Súhlasíme s vydavateľkou, že táto
kniha by mala byť v každej škole a mali by ju po-
znať aj rodičia, aby spolu s deťmi nedovolili návrat
nenávisti a xenofóbie.
