Vyhľadávanie
Bratislava, Regent 2006
V slávnej smenárskej edícii Erb, ktorej štafetu so všetkými hlavnými bežcami prevzalo mladé vydavateľstvo Regent, vychádza nová poviedková kniha Júliusa Balca. Je to malá udalosť: ani nie tak kvôli reminiscenciám, akokoľvek veľavravným, ale najmä kvôli Balcovi. Tento autor, vždy vo vlastnej koži, totiž nechodí s kožou na blší trh, ale so skepsou poctivého agnostika ju ponúka najmä fajnšmekrom. Masové obecenstvo nemá šancu, ale fajnšmekri aspoň pofrflú, zazávidia alebo potľapkajú po pleci, hoci pri takej kvalite kože tiež naisto nevedia, kam z konopí. Bezmála šesťdesiatnik Balco je popri populárnych tituloch pre deti a mládež (strigônske rozprávkové cykly) autorom troch noviel a jednej poviedkovej knižky; s poslednou prózou sa ohlásil r. 1988, čo je, ak sa nemýlim, jeden vek postačujúci na človečiu dospelosť. Takže čakať od dospelého autora dospelý prozaický výkon, je viac než oprávnené.
Len keby to nebolo tak, že dospelý autor zaskočí aj dospelého kritika, ktorý doteraz písal o každej jeho knižke! Je preňho (teda pre mňa) ešte zložitejší, ako bol v Ležoviskách alebo Cestujúcom tam a späť. Veď k dospelosti patrí aj rafinovanosť a tej je v parádnych poviedkach zbierky Diablova trofej aspoň toľko ako slov. S pokojným svedomím môžem povedať, že každé slovo v nich provokuje: chladom, vášňou, drsnosťou, akurátnosťou, ironickosťou, záderčivosťou, básnickosťou, významovosťou. Nielenže ani jedno nie je zbytočné, ale v spojení s inými nadobúda množstvo ďalších podvýznamov, významových odtieňov, predstieraných zvodností, pascičiek. To však nie je všetko, v Balcovej próze hrajú prinajmenšom takú úlohu ako slová elipsy, zámlky, inotajné vybočenia so zvláštnou nemou výrečnosťou. V slovenskej literatúre je málo takých totálnych poviedkových textov, ako sú Balcove poviedkové partie, rozohraté s presnosťou šachového umelca.
Niektorí pokladajú Balcove prózy za autobiografické. Ak za autobiografickosť možno zobrať životný pocit sformulovaný presným tvarom, majú pravdu: je to čistá autobiografia. Má to identifikovateľný príbeh, dôvernú atmosféru, špecifický čas i priestor. Lenže čo z toho, keď nás sám autor vyvedie z omylu tvrdením o príbehu, ktoré vložil do úst jednej z postáv pôsobiacich nepopierateľne autobiograficky: príbeh „bol dobrý preto, lebo nebol skutočný“(Žlté ruže). Balcovým hrdinom je vo viacerých poviedkach spisovateľ často splývajúci s rozprávačom, ktorý nevie, ako písať. Je odsúdený na trest života, s ktorým si nevie rady. Jeho rozum je na všetko prikrátky a dokiaľ písanie pokladá za racionalizáciu skutočnosti, nevie sa nikam pohnúť. Je presný ako britva, ale bezbranný ako dieťa. Presnosť je jeho analýza sveta, bezbrannosť výzvou k niečomu, čo realitu presiahne, zničí ju, aby vytvorila novú, zmysluplnšiu. Všetko zlo vyplavené racionalitou („tma predo mnou, tma za mnou) a čas slepo odmeriavaný iba pohybom sekundových ručičiek treba premeniť na skutočnosť, ktorá sa ničomu nepodobá, ale vidí za presnosť i za beztvaré plynutie sekúnd. Preto sa v niekoľkých kľúčových poviedkach objavuje postava jasnovidca (Žlté ruže, Diablova trofej, Smutný vodník od rieky Moravy), opovrhujúceho realitou i časom, ale schopného projektovať príbehy s vlastnou identitou a nezávislým časom. Realita sa prevrstvuje metafyzikou. A na scénu prichádzajú jej tajomné kňažky: ženy v klobúku, ženy v okuliaroch, ženy cigánky, ženy prostitútky, zlé stareny. Zrazu je možná láska a vášeň, úcta i pokora, nenávisť i neha. Zrazu tu cítiť prítomnosť Boha i diabla a večnú rozkročenosť človeka medzi pólmi ducha a hmoty. Hrdina rozložený jednotvárnosťou sa stáva identifikátom osudových príbehov, ktoré zrazu možno napísať, precítiť ich úzkosti a slasti, prežiť ich pulzovanie odniekiaľ niekam. A po tomto vybočení príbehy akoby opäť zmĺkli, rozpustili sa v unylej jednotvárnosti, spisovateľ opäť nadobúda svoju neidentitu a opäť sa ako v začarovanom kruhu „poneviera, lebo vie, že východisko nejestvuje“ (Zdravíčko), jasnovidec zneistie a prestáva vidieť, tajomné krásky sa zmenia na koristné harpye a fňukajúce trpiteľky. „Všetko na tomto svete je možné“ (Diablova trofej). Všetko sa napokon opäť vracia do začarovaného kruhu reality, z ktorej niet úniku. Ale za slasť pobudnúť v realite vskutku dospelej prózy to nepochybne stálo.
Alexander Halvoník
