Vyhľadávanie
Krátko žijeme, dlho budeme mŕtvi
Tomáš Winkler: ...dlho budeme mŕtvi, Martin, Matica slovenská 2008
Príbeh pod titulom ...dlho budeme mŕtvi je svedectvom doby, v ktorej prevládala pretvárka, výmena kabátov a absurdita. A naopak, chýbala v nej dôvera, snaha pomôcť, a predovšetkým láska. Postavy románu nepoznajú lásku, sú zúfalé, osamelé. Sklamali ich priatelia, svet a sklamali sa aj oni. Winkler vytvoril nešťastné postavy, ktoré žijú nešťastné životy v nešťastnej dobe normalizácie. Priamo v knihe opisuje zámer a dôvod svojho rozprávania, vysvetlenie vkladá do úst básnika Elmíra Marenčina Horného: „tieto komunistické svinstvá, to, čo s nami robia, teda, toto svinstvo treba zapisovať, aby generácie, čo prídu po nás, si to zapamätali. Treba nechať správu pre budúcnosť. Všetky tie svinstvá nesmú zostať zabudnuté.“ A presne to sa autorovi v najnovšom románe podarilo. Priniesol príbeh Tomáša Wavrenčíka, ktorý trpí profesionálnym nedocenením kvôli svojmu politickému názoru a najmä, protestu proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie.
Autor už menom hlavnej postavy prezrádza autobiografické prvky. Tomáša Wavrenčíka vsadil do mesta Kotlín, kde pracuje v ctihodnej inštitúcii. Pozornejší čitateľ už po chvíli vie, že ctihodná inštitúcia je Matica slovenská a Kotlín je Martin. Hlavná postava teda pracuje na tej istej pozícii ako autor. A rovnako ako on má na tomto poste problémy, ktoré vyvrcholia prepustením.
Potom, ako sa z Wavrenčíka stáva protisocialistický živel, sa začínajú aj útrapy. Manželstvo sa rozpadá, priatelia sa otáčajú chrbtom. V danej situácii má na výber z dvoch možností: alebo sa pokúsi o samovraždu a predĺži si tak pobyt na PN ako psychicky narušený, alebo sa zamestná v psychiatrickej liečebni. Vyberá si to druhé...
Každá postava zažíva v diele svoje nešťastie. Asi najtragickejšou je postava Ľuby, ktorá dvakrát poslúžila Wavrenčíkovi na sexuálne odreagovanie. Aj napriek tomu, že jej autor venuje málo priestoru, je silným obrazom smutných a nešťastných žien. Jej tragika graduje, keď ochorie na druh rakoviny, ktorý je pre ženu po psychickej stránke pravdepodobne najbolestnejší. Autor v románe jednostranne vykresľuje vzťah medzi mužom a ženou cez sexualitu. Podvádzanie manželky je normálne, podobne ako neviazaný sexuálny styk s kolegyňami. Čím vyššie postavenie, tým je to prirodzenejšie. Takým spôsobom sa aj začína vzťah Wavrenčíka s Novosedliakovou.
Koniec románu vyznieva otvorene: Wavrenčík zaprie vysokoškolské vzdelanie a stáva sa súčasťou robotníckej triedy; po noci strávenej na ubytovni v objatí bývalej kolegyne Novosedliakovej sa vracia do prázdneho bytu, z ktorého sa odsťahovala manželka, jeho priateľ sa musel podrobiť protialkoholickej liečbe, ostáva sám. Román ...dlho budeme mŕtvi je plný svojej doby, na ktorú by sa nemalo zabudnúť...
Veronika Folentová
