Vyhľadávanie
Aj my tu na Slovensku máme svoju Pipi dlhú pančuchu, ale je to chlapec, žije v Šaštíne a volá sa Pištáčik... Nie, volá sa Marcel, lebo ten je skoro taký istý výmyselník ako Pipilota, ale ako všetci chlapci trochu výkuk. Obaja aj s Pištáčikom sú veľké čísla. Ich spisovateľský tato je Dušan Dušek, bývajú v Šaštíne, v mestečku, ktoré už toľkokrát ožilo takmer vo všetkých Dušekových knižkách a pre nás, čo máme radi Dušekove knižky, je Šaštín čosi ako pre čitateľov mestečko Macondo, ktorého literárnu mapu predostrel a zakreslil do nej aj ľudí Gabriel García. Márquez. Aj tí, čo v Šaštíne nikdy neboli, z Dušekových kníh vedia, že v Šaštíne je dobre a veselo, chlapcom praská na trenírkach guma, futbalová lopta letííííííí, že tam chodia strýcovia a tety na bicykloch a veselo si zo seba uťahujú, že v krčme sedia filozofi a hovoria samé múdre veci, že v komínoch sa dymí a z kuchýň voňajú polievky, koláče a slivkový lekvár, a že varešky držia niečie mamy, že na čerešniach bývajú kŕdle škorcov a vrabčiakov, pod čerešňami driemu dobrí psi a všetkým je im tam dobre.
Pištáčika som si adoptovala za svojho kedysi v osemdesiatom roku, keď som knižku dostala od svojho otca. Odvtedy som ho prečítala niekoľkokrát, narástla som, zoznámila sa s jeho literárnym tatom Dušanom Dušekom osobne, prečítala všetky jeho knižky a odvtedy dôverne poznám a nestratím sa v teréne zakreslenom topografom Dušekom.
Raz sme sa zhovárali s literárnym kritikom Vladkom Petríkom: „Veď čo iné je literatúra, v prvom rade štýl!“ – povedal. Dušan Dušek má svoj štýl. Strčiť nos do jeho knižky je čistá radosť a potešenie. Ešte sa mi nestalo, že by ma môj čitateľský raťafák sklamal pri čítaní Dušeka. Zavše si vychutnávam vety a odseky a počujem a vidím všetkých tých ľudí, čo ich Dušekovi „nadiktovali“. S Dušanom sa poznáme, viem, že medzi ľudí chodí na lov... O nich, o svojich rodákoch, o sebe a svojich kamarátoch napísal aj v Pištáčikovi. Veselo, nepodlizujúc sa deťom, veď raz narastú a budú z nich dospelí čitatelia ako zo mňa a čo by si pomysleli? V tej knižke nie je ani jeden falošný tón. Knižku možno Dušekovi nadiktovali Šaštínčania, on však machersky, celkom po svojom, so štýlom sebe vlastným všetko preniesol a zapísal do notovej osnovy a odrazu je z celkom všedných viet a činností hudba.
Detská knižka potrebuje obrázky. Keď vyšla po prvýkrát, ilustroval ju výtvarník Stano Dusík. Mala som vtedy trinásť rokov a poznala som tie ilustrácie naspamäť. O pár rokov neskôr som začala chodiť na vysokú školu a na Štúrovej ulici v Bratislave som stretávala „strýca“, ktorý vyzeral ako z tých ilustrácií, akoby ušiel zo Šaštína. Vždy sme sa veselo pozdravili. Takého by som raz chcela za muža, pomyslela som si. Raz ma s ním v Klube spisovateľov zoznámil otec. Bol to Dušan Dušek, Pištáčikov tato, spisovateľ, ktorý akoby zabudol narásť, a hlavne – neprestal sa čudovať svetu. To preto je v jeho knižkách tak dobre a veselo. A dobre je v nich aj nám, dospelým čitateľom.
My všetci sme totiž boli malí, všetci sme boli chvíľu Pištáčikmi a chvíľu Marcelmi, alebo sme ich oboch poznali, mali sme svojich psíkov Čujkov, všetkým nám šmakovali slivky, hrušky a jablká, aj preto si na ne radi odskočíme aj ako veľkí do Dušekovej šaštínskej záhrady. Tí malí pre zmenu raz narastú, preto dobre, že vyšiel Pištáčik znovu, už tretíkrát, tentokrát s veselými ilustráciami Juraja Balogha, niekto im musí povedať, že my všetci sme boli kedysi malí a takto sme sa hrávali a bola to veľká sranda. Pištáčik nestarne. A nad komínmi domov, v ktorých bývajú Dušekove literárne postavy sa pánbenko zehríva – to preto je tam tak dobre.
P. S.: Dušan Dušek mi raz hovoril, že jeho starý otec mal v Šaštíne obchod. (Mimochodom, spolumajiteľom toho obchodu bol istý Šikula, ktorý nebol môj príbuzný.) Aj spisovateľ Dušek je dobrá firma, ktorá ponúka dobrý tovar. Celé svety, stodoly svetov, kde je dobre…
Veronika Šikulová
