Vyhľadávanie
Dobre organizovaný netvor je najnovšou publikáciou nesporne najfundovanejšieho znalca v oblasti popkultúry a teórie popkultúry na Slovensku a v Čechách; možno i v iných okolitých krajinách, no kontexty mi nie sú dostatočne známe na to, aby som si mohol dovoliť sprecizovať svoje tvrdenie uvedeným smerom.Publikáciu tvoria dva celky: Dobre organizovaný netvor a Metamorfózy človeka v (Post)modernej fantastike.O prvej časti autor v záverečnej poznámke uvádza: „Esej Dobre organizovaný netvor je podstatne prepracovanou, a rozšírenou časťou seriálu o fantastických netvoroch, uverejňovaného v časopise Dotyky v rokoch 2003-2007.“ Ak máte k dispozícii pôvodné predlohy a výsledok, môžete vidieť, ako autor postupne prerástol a pretvoril vlastný zámer článkov venovaných jednotlivým monštrám (upíri, Godzilla, Frankenstein) k analýze monštier spoločenských organizácií, inštitúcií a štátov, na ktorú je ako vyštudovaný sociológ mimoriadne dobre vyzbrojený. Rozhodne novátorské, prinajmenšom u nás, je u Herca uplatnenie sociologickej analýzy identickým spôsobom na realitu i fikciu. Hádam netreba hovoriť viac, autor ani nehovorí, rovno narúša bariéru a dokazuje jej takmer absolútnu priestupnosť a priepustnosť: Startrek aj Atény sú socialistická utópia. Vo svete skutočného myšlienkového dobrodružstva si nič nie je vzdialené – Akty X napríklad súvisia s Foucaultom.Priestupnosť a zameniteľnosť reality s fikciou je vecou v rámci diskurzu posledných desiatok rokov chronicky známa – ale nápad využiť tento jav na uplatnenie jednotných analytických kritérií dostal práve Ondrej Herec.V druhej časti knihy sa Herec zaoberá premenami (ne)ľudského (ne)tela v rozmanitých časopriestoroch. Opäť ponúka presvedčivú realizáciu viackrát načrtnutých myšlienok – postmoderna (a to čo prichádza za ňou) rozrúša koncept modernistickej jedinečnosti identity. Obraz človeka sa rozpadá do monštruózneho počtu podôb – kyborgovia, mutanti, upíri – akoby sme sa vracali dozadu, tam, pred vek dejín, pred čas, keď Gréci sformovali seba na podobu olympských bohov, ktorí už nemenia podobu ako bytosti v šamanizme, a čo naháňalo strach, stáva sa estetickou hrou Ovídiových Metamorfóz, spôsobujúcou estetický pôžitok. No my sme na ceste inam, možno, ako som už spomenul, aj späť.Herec si v druhej časti publikácie všíma svojho obľúbeného (pretože nesporne geniálneho) Shelleyovej Frankensteina, dotýka sa témy virtuality v Matrixe a u Lema, fúzie človeka s netvorom vo filmových Votrelcoch, načrtáva problém osamelosti netvorov, spomína mutantov i mimozemšťanov, využíva materiál z filmov, kníh, počítačových hier, komiksov...
Bohatý, rozmanitý text sa číta miestami ľahko a miestami vôbec. Hlceme konštatačné vety tu a tam zahrotené do poínt duchaplnosti: „Informačná spoločnosť tají svoje tajnostkárstvo“. Herec nekompromisne smeruje k podstate, keď veľmi často dopovie myšlienku rovno (často) aj rozsiahlejším citátom. Jeho pretržitý text zadrháva pri prechodoch, ktoré čitateľ musí uskutočňovať sám; na druhej strane pozbavuje čitateľa „nadpráce” s miestami jalových prechodových konštrukcií.Časti esejí sú koncipované stroho, prehľadne, formou „encyklopedických hesiel“ (Organizácie a spoločenstvá v Dune; s. 66-72). Herec ponúka opäť a zasa hutné vety, nasýtené a miestami až presýtené významom, kladené pričasto do nadmerne vzdialeného kontextu, vytrhnuté spomedzi ton iných súvislostí – a tak sa potom čitateľom môže stať, že ak vedia, o čo ide – nedozvedia sa nič, nanajvýš si samoľúbo potvrdia platnosť vlastných poznatkov (pozri napríklad vetu: „Superhrdinovia stelesňujú ideál človeka, ktorý zvíťazil nad prírodou, technikou, aj nad zloduchom stelesňujúcim zlo v ľudskej podobe“), ak nie, výsledok môže byť ten istý. Výrok „Kyborg socialistickej feministky je spisovateľka“ pre čitateľa zostane nezrozumiteľným zaklínadlom – pokiaľ nesiahne nad kontext – mimo text, do citácie a nezačne sliediť, ktože a čože zač je slečna či pani Donna Harawayová. Nuž áno – na to, aby ste mohli pochopiť vtip či maximu, musíte s autorom naozaj „ladiť.”Herec teda skladá text z viet, ktoré sú sebestačnými mikrocelkami – buď zapojenými do hĺbok vrstiev málo známych kontextov, alebo naopak podvedome splývajúcich s dávno známymi kontextmi natoľko, že sa nám pred zrakom ich význam neguje, takže občas cítime neodbytnú blízkosť konštatovania banalít a stokrát opakovaných právd, ktoré sa ale i tak nestávajú lžami, a my si už nevieme spomenúť, či sme na ne predtým zabúdali.Zdá sa nám, že nie.Podivný pocit blúdenia medzi celkami viet je spôsobený nezvykom čítať sumár zaklínadiel na jednej strane a všeobecne platných hesiel na strane druhej (oboje v prípade zaiskrenia po dotyku myšlienkovej blízkosti vnímateľné ako svieže a zároveň hlboké maximy). Radikálny protiklad: buď-alebo. Zásadne bez prepojenia, čnejúce v texte ako ostrovy, skok medzi okrajmi musí vykonať čitateľ sám, pričom veľmi často pociťuje pocit šialenej neistoty (niečo medzi horror vacui a sense of wonder) a občas nádherný pocit sebazabudnutia sa uprostred ostrova vety, ktorú by si najradšej napísal krížom cez stranu pamätníka, pretože naveky sa mu vryje do mozgu, už sa jej nezbaví a bude ju nevdojak citovať bez udania zdroja v jej prísne logickej nevyhnutnosti a presne vysústruženej dokonalej syntaktickej štruktúre, ktorá vie byť dokonale prirodzenou do takej miery, že nevnímame múdrosť a nebadane sa stávame zlodejmi: „Zločin je obchod, ktorý ešte neschválili zákonom.“ Prisahal by som, že som tú vetu tisíckrát počul. Azda som ju vymyslel ja? Áno, Ondrej Herec je nesporne jedným z mála súčasníkov schopných vytvoriť skutočne hlboké maximy. „Dejiny sú nepretržitým pretváraním človeka sebou samým“ – tu, na ostrove tejto vety chcel by som zotrvať a nehýbať sa dopredu ani dozadu, napokon, tam je už zasa niečo, ak nie celkom, nuž veľmi, príliš iné. Tak áno – vety by boli, len... zďaleka nie všetky sú maximami vyššie uvedeného typu... Možno, že Dobre organizovaný netvor nie je určený na súvislé čítanie alebo vyžaduje druh čítania vlastný (ne)bytostiam v knižke rozoberaným...Ale vážne. Hercov Dobre organizovaný netvor stojí z hľadiska štruktúrovanosti textu na zvláštnej polceste medzi esejou a encyklopedickým výkladovým slovníkom. Viaceré časti mi logickosťou uchopenia, výstižnosťou, lapidárnosťou a sklonom k duchaplnej zahrotenosti maxím pripomínajú heslá z Encyklopédie francúzskych osvietencov – známe mne ako čitateľovi len prostredníctvom kúskov jednotlivých hesiel vo výberoch z diel Voltaira či Diderota.Čitateľský kód sa neprelaďuje ľahko; navyše, vo svete staršom o vyše dve a štvrť storočia je aj v rámci takéhoto útvaru autor nevyhnutne subjektívnejší – vo vzťahu k sebe i k nám.Hercovej tendencii k encyklopedizmu sa vzpiera obsah, či skôr obsahy dneška. Rámec inšpirovaný osvietenstvom vyžaduje jednoznačnosť definícií, zďaleka nie všetky veci sa v súčasnosti dajú takto definovať. Herec je dostatočne inteligentný a skúsený na to, aby sa nepúšťal do prázdnych špekulácií, obratne vtláča obsah do formy.V dôsledku tejto operácie ale nevyhnutne občas skĺzava ku konštatovaniu nesporne jednoznačne zadefinovateľných pojmov, ktoré príliš dobre poznáme. Často dlho vraví to, čo už vieme, vysvetľuje nám zrejmé veci s takmer až banálnymi podrobnosťami, a potom zasa nepríjemne zrýchli na miestach, ktoré by sme potrebovali dovysvetliť. No ak sa míňame, vzniká azda príležitosť na hľadanie.My hľadáme knižku, ona nás. Potrebujeme sa. Neúplne nedoplniť a nezastať.
