Všetko to začalo uverejneným rozhovorom so spisovateľom, ku ktorému som sa dostala počas dovolenky v Tatrách. Potom už udalosti nabrali rýchly spád – v kníhkupectve som si kúpila prvú časť rodovej ságy Ryby nemajú nohy a s túžobným očakávaním som sa pustila do čítania. Už veľmi dlho som hľadala knihu z prostredia Islandu, vďaka ktorej by som nadobudla pocit, že príroda tvorí neoddeliteľnú a nemeniteľnú súčasť ľudí. Prvý diel ságy nesklamal a zimomriavky mi behali po tele, hoci som ho čítala počas 37-stupňových horúčav. Keď vyšla túto zimu druhá časť pod názvom Veľké asi ako vesmír, moja zvedavosť sa vyšplhala na úroveň zvedavosti dieťaťa, ktoré sa snaží zistiť, prečo sa deň strieda s nocou.
Autor Jón Kalman Stefánsson vo svojom pokračovaní islandskej rodovej ságy „oprašuje“ aj kľúčové momenty z prvej časti, no robí to nevtieravo a mimoriadne dômyselne. Stačí mu to spomenúť uprostred zloženého súvetia a nenápadne pokračovať v odkrývaní ďalších vzťahových súvislostí. Aj to je jednou z výhod tejto knihy – i ten, kto nečítal Ryby nemajú nohy, sa pomerne ľahko naladí.
Osvojenie si autorského štýlu vyžaduje pozorného čitateľa, ktorému nebudú prekážať zložené súvetia a ani prelínanie minulosti so súčasnosťou. V tom je Stefánsson geniálny – keď prijímateľ textu číta text písaný v prítomnosti, ktorý sa plynule odvíja, tak nečakane príde kapitola Keflavík – Osemdesiate roky a čitateľ „vhupne“ do inej časovej roviny. A zrazu sa stáva svedkom toho, ako jedna z postáv počas pitvania tresky počúva Pink Floyd. To je ten moment, kedy si čitateľ uvedomí, že striedanie časových rovín je len jeden z mnohých kľúčov, ktorými sa otvárajú dvere do krajiny, v ktorej sa krvavé zore a neúprosný vietor miešajú s pokojným žutím trávy pasúcich sa oviec. Autor v prvých kapitolách kladie dôraz na bezvetrie v krajine, čo vytvára kontrast oproti nenaplneným láskam: „stála tam celá premoknutá a rozhorená láskou, pramene vlasov jej ako potôčiky padali na čelo a líca, úplne rovné, vznešené, hľadel na ňu... Stál povyše móla, uchvátený a naplnený istotou a smútkom, že tento výjav pôsobí, že už nikdy nebude môcť byť úplne šťastný“ (s. 22 – 23). Autor aj v druhej časti ságy ponúka sugestívne opisy islandskej prírody, ktoré tvoria pozadie komplikovaným vzťahom: „a keď zvieratá za krásnych letných dní ležia vonku a prežúvajú, zazdá sa nám, že sme o čosi bližšie k harmónii“ (s. 47).
O riadok nižšie sa už stávame svedkami vetra, ktorý nemá čo zastaviť, „naberá na sile, až sa rozochvejú domy aj samotné nebo, lode v prístave narážajú do móla, vietor schmatne mačku a odfúkne ju do mora“ (s. 47). Samotná príroda tvorí aj v tejto knihe dôležitý prvok, od ktorého sa všetko odvíja. O to citlivejšie potom vyznievajú pasáže, zachytávajúce rôzne podoby lásky v ich najrozličnejších štádiách – od prvotných spaľujúcich chvíľ, ústiacich v nešťastné spomienky, až po pocit odcudzenia, ktorý nezachránia ani chvíle strávené v horúcej posteli: „chytila ho za hlavu a náruživo bozkala, teraz však cítila, ako jej srdce tuhlo, stvrdlo, premenilo sa na kameň. Oddur sa rozhodol a ani sa nespýtal na jej názor“ (s. 20).
Spomienky z minulosti dotvárajú autentickosť tej-ktorej postavy, s ktorou sa čitateľ najprv oboznámi v jej prítomnej forme a až prostredníctvom minulosti prenikne do jej hĺbky: „proti jednotvárnosti bojoval tak, že si namiesto tresky predstavil niektorého zo spolužiakov...“ (s. 50). To, čo bolo v prvej časti rodovej ságy len naznačené, sa postupne odhalí, jednotlivé súvislosti a okolnosti tak naberú na dynamike. Udalosti, ktoré sa v knihe rozoberajú, poukazujú na komplikovanosť človeka a vzťahov, v ktorých sa ocitol. Odmietnutie, túžba, zlomené srdcia, strata dieťaťa... To, čím všetkým postavy prechádzajú, nie je jednoduché. Je preto nesmierne fascinujúce, že aj ťažké životné momenty dokáže Stefánsson zaobaliť do nežných šiat. A tie „šaty“ sú tu presne na to, aby ste ich postupne vyzliekli a prenikli tak až pod povrch ľudskej duše, ktorá sa už tisícročia musí vyrovnávať s krvavým slnkom, studeným vetrom a spenenými vlnami.
Miroslava Košťálová
