Vyhľadávanie
Udalosti alebo len šum?
Svetlana Žuchová: Dulce de leche
Bratislava, Drewo a srd 2003
Debut Svetlany Žuchovej Dulce de leche síce obsahuje len osem próz, no možno v ňom nájsť naozaj širokú paletu tém i ich formálneho spracovania. Autorka má s prózou určité skúsenosti: jej poviedky už niekoľko rokov možno čítať v rôznych literárnych časopisoch.
Jednou zo základných spoločných čŕt poviedok je rozpad príbehu spočiatku ústrednej postavy na malé epizódky – táto postava prestáva byť až natoľko dôležitou vo víre okolností a iných bytostí preberajúcich v deji iniciatívu. V konečnom dôsledku sú prózy akýmsi zhlukom stretnutí, prepletených osudov, očakávaní, sklamaní, príchodov a odchodov. Nesporne zaujímavou je formálna stránka príbehov, lebo autorka využíva na spestrenie svojich textov mnohé rozprávačské postupy. Nájdeme tu poviedky bez jedinej priamej výpovede postavy – všetko, čo sa dozvedáme, potom vnímame ešte v zvýšenej miere ako sprostredkované, vzdialené, možno až nedôveryhodné, no iné poviedky sú naopak postavené na dialógu a rozoberaní jednotlivých replík vo vzťahu k hovoriacemu i adresátovi.
V úvodnej próze s názvom Zjavenie v Klaipede sa pred nami odvíja príbeh brata hlavnej ženskej hrdinky, o ktorej sa veľa nedozvieme; dôležitá je len skutočnosť, že sa vďaka svojmu bratovi napokon stretne s mužom, ktorého osud sa mal spojiť s jej. Celým textom sa nesie pohrávanie sa s prítomným a minulým rozprávacím časom, boj osudovosti a náhody, ale aj presúvanie sa z presne vymedzeného priestoru i časových súvislostí k čoraz väčšej neurčitosti. Kým v prvej poviedke sa ešte dá sledovať sujetová línia, v ostatných je to zložitejšie a text je väčšinou vytvorený pospájaním úlomkov minulosti postáv, bezprostrednej reality formujúcej ich súčasné premýšľanie alebo aj nepremýšľanie. A nemenej dôležitou zložkou je aj pásmo rozprávačky, ktorá neustále do príbehov vstupuje, aby sa prezentovala ako autorka úvahy zhŕňajúcej problematiku poviedky alebo ako bytosť stojaca nad postavami, s mocou rozhodovať o tom, čo z ich sveta zaznačí a čo bude ignorovať. Zo silného postavenia rozprávačky však nevyplýva jej posúvanie do polohy vševediacej bytosti, v poviedke Kruhy dokonca autor(ka) medzi ľuďmi zobrazenými v končiacom sa príbehu v podstate nikoho nepozná, je len nestranným pozorovateľom a po dopití vodky sa spolu s prekladateľom zodvihne a opustí dejisko. Hra na rozprávačku takéhoto typu je v poviedkach viac kvôli čitateľovi než kvôli výstavbe samotného textu, má pripomenúť, že sme sa začatím čítania dobrovoľne stali aj my súčasťou literárnej fikcie. Najlepším potvrdením tohto faktu je poviedka Krásou stále lákaný. V jej významovej rovine sa stretáva existujúce s neexistujúcim alebo len s potenciálne existujúcim, a ani záver neuberá čitateľovi možnosť výberu: ponúka mu tri možné varianty ukončenia príbehu.
Napriek zaujímavému prístupu k formálnej stránke, nie je zbierka Svetlany Žuchovej až natoľko prelomovou po stránke obsahovej – jej mikropríbehy v rámci jednotlivých textov sú nesúdržné, striedanie obrazov umocňuje celkový dojem zmätku a disproporcia je výrazná aj medzi dejovou a úvahovou zložkou. Ak by sme teda mali hodnotiť zbierku na základe krátkych výsekov, musíme vyzdvihnúť autorkin zmysel pre detail. Ak sa však pozeráme na knižku ako na celok, od ktorého očakávame kompaktnosť a súdržnosť, záver nebude pre ňu priveľmi priaznivý; rozkladanie dňa na jednotlivé úkony, postavy zmätene hľadajúce samé seba v prežívaní života iných a s nejasnými predstavami o vlastných túžbach, opakovanie sémanticky prázdnych pasáží, prevaha „šumu“ nad „udalosťami“ – aj to je knižka Dulce de leche. Zostáva na každom, kto sa rozhodne prečítať si ju, ktorú z mnohorakostí pripíše k jej kladným a ktorú k záporným črtám.
Adela Gabríková
