Vyhľadávanie
Michal Hvorecký
Eskorta
Marenčin PT, Bratislava 2007
Michal Hvorecký je autor, ktorý si nepochybne zaslúži interpretáciu. Asi tak, ako si ju pred päťdesiatimi rokmi zaslúžil Rudolf Sloboda a jeho román Narcis. Narcis však zostal nedointerpretovaný, ale Sloboda napriek tomu celé polstoročie určoval trajektórie literárneho vývinu, či sa to niekomu páči, alebo nie. Nemal zjavných epigónov, ale čím väčšmi rozvíjal svoju nekonvenčnú poetiku, tým väčšmi sa zavrtával do bytostných generačných a vývojových problémov literatúry, ktoré každou svojou knihou problematizoval a zároveň posúval o krôčik ďalej. Keď si zrekapitulujeme len názvy Slobodových kníh (Britva, Uhorský rok, Šedé ruže, Hlboký mier, Hudba, a potom povedzme Pokus o autoportrét, Krv, Útek z rodnej obce, Armagedon na Grbe), v každom je symbolika, ktorá sa obracia ani nie tak k čitateľovi ako k intepretátorovi, pretože v prípade Slobodu už ide aj o čitateľa, ale v prvom – nie druhom – pláne o „večné otázky vtákovi“, na ktoré môže zodpovedne odpovedať len inštruovaná interpretácia. Mám neodbytný pocit, že v prípade Hvoreckého sa opakuje čosi podobné. Hvorecký tiež nemá epigónov a názvy jeho knižiek (Silný pocit čistoty, Lovci a zberači, Posledný hit, Plyš) sú adresou na čitateľa čakajúceho od spisovateľa napriek všetkým znevažujúcim tvrdeniam predsa len nejakú pravdu korešpondujúcu aspoň s jeho pocitom prinajmenšom do takej miery, do akej sú intelektuálnou výzvou interpretovi, teda najkvalifikovanejšiemu čitateľovi. Sloboda chytal otázky visiace vo vzduchu éry socializmu, Hvorecký chytá tie, čo visia v atmosfére postsocializmu. Slobodovi sme dlžní interpretáciu, ale nevdojak sme sa už stačili zadĺžiť aj Hvoreckému. Napriek tomu, že prvý sa stále číta so záujmom, a čítanie druhého, bezmála o štyridsať rokov mladšieho, naberá čoraz väčšmi globálnejší kurz a smeruje aj poza slovenské humná.
Názov poslednej knihy M. Hvoreckého Eskorta vzbudí v tradičnejších čitateľoch skôr predstavu odsúdeného na smrť ako predstavu žien hľadajúcich úlet z ubíjajúceho a bezperspektívneho konzumu. Knižka je skutočne práve o tom druhom, hoci prvú asociáciu z jej konotačného portfólia nemožno celkom vylúčiť, ba naopak, tvorí legitímnu významovú rovinu. Ale práve tu sa začínajú zložitosti. Takisto by sme totiž mohli povedať, že kniha je o socializme, hoci rozvíjajúci sa kapitalizmus v nej zaberá viac románového času i priestoru. A navyše, ak autor na viacerých miestach tvrdí, že západ začína byť alebo už je na východe, je to oveľa otvorenejšia provokácia, ktorá prestala mať charakter slobodovských inotajov (Slobodov hrdina zunovaný socializmom odchádza do bane, kde sa bude svojou existenciou inotajne a nanajvýš ironicky vysmievať socializmu) uzavretých ostnatými drôtmi, a stala sa otvorenosťou v otvorenom priestore konzumného globalizmu. A je to v každom prípade neľútostná a súčasne nanajvýš kritická otvorenosť. A takto by sme mohli ísť po mnohých ďalších dobre trafených sociologizmoch, ktoré s mrazivou inteligenciou zabŕdajú do existenčných otázok súčasného človeka, pričom si celkom cool(ovo) nerobia nárok na pravdu, hoci už aj sociológia čítania tejto Hvoreckého knihy by mohla potvrdiť, že ide prinajmenšom o pravdu skupinovú, ak nie generačnú.
Prirodzene, v Hvoreckého knihe by sme márne hľadali etiku či morálku (ktorá v Slobodovej expozícii bola, hoci bez akýchkoľvek explicitností, priam povinná). Jeho hrdina je naskutku bytostne „demoralizovaný“ bezmocnosťou k tomu, čo žije: v socializme disidentstvom rodičov znásobeným ich sexuálnou inakosťou, v kapitalizme túžbou po blahobyte a pôžitkoch, ktorej uskutočňovanie však stojí viac ako život. Jeho životná cesta od ústrkov živoriaceho disidentského decka po opotrebovaného prostitúta nie je však cestou vzbury ako u Slobodu, ale históriou bezmocnej ľahostajnosti po profesionálne maskovanú psychotickú nenávisť, ktorá sa nekončí vraždami (hoci nie sú neprípustne), ale – mentálnou i fyzickou premenou hrdinu na hrdinku, z ktorej vzíde s láskou očakávané dieťa.
Čo sa to teda udialo v Hvoreckého románe? Pokračovanie kafkovskej Premeny, či transformácia narcisistického hrdinu na bytosť schopnú dávať? Alebo len niečo, s čím sa nedá žiť, ale ani umrieť? V každom prípade sa však v tomto románe nazhromaždilo toľko románových i životných vecí, že ich možno polstoročia vykladať.
Alexander Halvoník
