Vyhľadávanie
O Štoplíkovi, kým do školy nechodil je knižka, ktorú na pulte kníhkupectiev nájde čitateľ v novom modernom šate a už v piatom vydaní. Titul je krásny na pohľad a nemenej pôvabný je aj jeho obsah. Ikonické ilustrácie Boženy Plocháňovej a majstrovský rozprávačský um spisovateľky Hany Ponickej stvorili kombináciu, ktorá prehovára k deťom už desaťročia.
Je svojrázny a kamarátsky a hoci v skutočnom svete sa pohybuje pomerne krátky čas, dokáže rýchlo a správne usúdiť, čo je dobré a čo nie. A keď sa aj v úsudku trocha pomýli, zakaždým sa zorientuje. A to po každej stránke. Akurát, že je malý – maličký. Je to vlastne len štupeľ do fľaše, korková zátka. Láskavé, vtipné príbehy o Štoplíkovi zabávajú deti a dospelých už viac ako 60 rokov. Rozprávky Hany Ponickej sa tak stali súčasťou nášho kultúrneho bohatstva a sú nimi zaslúžene. Pokojne by sa im zišlo ešte viac slávy a chvály.
Nesmrteľný hrdina
Keď som knihu priniesla domov, naša babka Štoplíka láskavo pozdravila, akoby to bol hádam jej starý známy, ktorého roky nevidela. Môj štvorročný syn neváhal a takisto chcel spoznať knižného kamaráta. Tu som ostala trochu nedôverčivá – dokáže sa rozprávanie spred šesťdesiatich rokov prihovoriť dynamickej podstate súčasných detí? Pochybnosti však neboli opodstatnené. Štoplík si ho získal rovnako ako mňa.
Vytvoriť silného a nezabudnuteľného hrdinu je taký malý literárny zázrak. Mnohí kritici by mi iste dali za pravdu, že vo svete kníh pre deti existujú určité fenomény a tajuplnosti; ako napríklad, že spisovateľ napíše povedzme štyri skvelé knihy, z ktorých je jedna oceňovaná a pozitívnymi recenziami ovenčená, ale len zo štvrtej urobí obľúbenosť u detí legendu. A tá legenda neraz súvisí s hlavným hrdinom, ktorý sa podarí. Čo to vlastne znamená? Na túto otázku mi raz dala skvelú odpoveď jedna z popredných odborníčok na detskú literatúru na Slovensku: to je taká postavička, ktorú by si pri stretnutí na ulici okamžite spoznala, Veru, veru – ak by mi tu pri písaní skočil Štoplík na kaviarenský stôl, hádam by som ani nebola prekvapená. Takého ho Hana Ponická stvorila. Autentického, pravdivého, jedinečného. „Štoplík sa zamyslel. Nevedel, či je dobre a či zle, že je jediným Štoplíkom na svete, že okrem neho viac Štoplíkov niet. Ale ktovie? Nerozmýšľal dlho.“
Štoplík a sloboda
Ale späť ku knižke, ktorou autorka otvára prvú kapitolu jeho príhod. Všetko sa to zomelie pomerne rýchlo. Štoplík si robí svoju „štuplíkovskú“ robotu a robí si ju zodpovedne a dlho, veď víno vo fľaši je už takmer plesnivé (asi zlomené) a začne frflať na život. To nenechá bez reakcie samotnú fľašu a spustí sa medzi nimi hádka. Štoplík má už toho konfliktu po krk, a tak z fľaše jednoducho vyskočí. A to rovno na stôl pána redaktorka detského časopisu Pre naše deti, kde medzi obrázkami zbadá milého psíka Krasokorčuliara. ,A čo je on horší ako tento?‘ pomyslí si. Redaktor je prítomnosťou rozprávajúcej zátky sprvu šokovaný, ale rýchlo sa z prekvapenia otrasie; veď predsa vytvára príbehy pre deti a ako sa v knihe píše, takýmto ľuďom sa stávajú všelijaké čudné veci. S pani maliarkou sa ihneď pustia do práce a nový časopisecký hrdina je na svete. Hneď je ho plný svet a deti si ho obľúbia. To hrá Štoplíkovi do karát, aj keď ho niekedy azda priveľká pozornosť aj tak trocha vyčerpáva. Ešte šťastie, že si v každej situácii zachováva chladnú hlavu a hlavne, vlastnú hlavu.
Štoplík dostane aj krásne nové šatstvo a parádny námornícky klobúčik. Už je s ním všetko na poriadku a môže chodiť kade-tade. A on po svete chodí s nadšením, je zvedavý a rád sa vzdeláva. Naučí sa behať po uliciach aj po lesoch, plávať v mláke aj spať pod hviezdami. S ľuďmi je to o čosi komplikovanejšie, ale aj tu sa zakaždým prejaví jeho bystré uvažovanie. Keď si ho malý Ivko privlastní až nehorázne majetníckym spôsobom a stane sa svedkom bitky medzi bratmi, neváha a ufujazdí preč. K slobode. Nechce predsa dopadnúť ako Ivkov psík a Fedorov vojačik, z ktorých sa v područí chlapcov stali hračky bez vôle. „Hm, pomyslel si Štoplík, títo chudáčikovia od bitky tak osprosteli, že aj svoje poctivé mená zabudli. A naozaj. Darmo im dával ďalšie otázky, nevedeli na ne odpovedať, len zastonať alebo zaskučať, alebo zopakovať to stoje „ja som Fedorov“ a „ja som Ivkov“. Ani ujsť nechceli.“
Túžba byť s deťmi a učiť sa novým veciam však Štoplíka neopustia ani po prvotnej, nie príliš pozitívnej skúsenosti, a tak sa rozhodne navštíviť materskú školu. V nej sa udomácni a ešte aj s Ivkom sa nakoniec udobrí. Pretože tak, ako sa na vlastných chybách učia ľudia (aspoň v niektorých dobrých rozprávkach), tak sa vyvíjajú aj názory Štoplíka. Ten sa stáva súčasťou Ivkovej rodiny a zažije s nimi kopec dobrodružstiev, vypätých situácií, krásnych chvíľ. Nájde záľubu vo hvezdárstve, ale aj v rozprávkach, vo výletoch, aj pokojnom rozjímaní. Jeho občasná popletenosť je pôvabná, jeho humor nákazlivý, jeho zmysel pre spravodlivosť inšpiratívny. A ešte čosi robí Štoplíka Štoplíkom. Je to akási svojhlavosť, vo filozofickom ponímaní až prepojenie s vlastným ja, čo sa v knižnej realite prejavuje hlavne tým, že si aj tak vždy nakoniec urobí tak, ako chce on a urobí to tak dobre.
Jazyk ako stvorený pre deti
Kniha je rozdelená do dvoch kníh – Štoplíkove prvé príbehy a Štoplíkove prvé prázdniny, pričom každú z nich tvoria viaceré podkapitoly – mikropríbehy, ktoré fungujú samostatne aj v nadväznosti. Takáto forma je fantastickou pomôckou pre rodičov, ktorý zo Štoplíka čítavajú deťom pred spaním a pomáha aj deťom udržiavať si patričnú pozornosť. Príbehy Hany Ponickej sú primárne určené vekovej kategórii 5 plus, a teda starším škôlkarom a žiakom prvého stupňa. Svojou nadčasovosťou a jazykom, ktorý detského čitateľa nepodceňuje a neinfantilizuje, majú schopnosť prihovoriť sa aj každému dospelému, ktorý sa rád zabaví na kvalitnej tvorbe pre deti.
Ponická v texte nevystupuje ako mentor a myslím si, že kládla veľký dôraz na to, aby deťom nevnucovala nijaké kategorické morálne princípy a jednoznačné pravdy. A možno práve preto v knihe vyvstávajú s tichou, no o to silnejšou nástojčivosťou. Byť a ostať slobodný, dať druhým šancu, nestrácať nádej a zvedavosť, túžiť a ľúbiť, tešiť sa a čudovať. Žiť. A je tu toho kopec aj pre dospelých, len treba čítať medzi riadkami. „Štoplík si pomyslel: Zvláštne, mama je obyčajne rada, keď sa dačo končí, napríklad aj výlety. Ale keď potom príde domov a druhí už na výlet zabudli, ona len vtedy začína spomínať, aký bol krásny.“ Alebo: „Zvláštne, stále sa teší, že si niekde oddýchne. Keď sa začínajú prázdniny, teší sa, že si oddýchne od úradu, a keď sa začína úrad, teší sa, že si oddýchne od prázdnin.“ Sú to hotové perly múdrosti, malé veľké ľudské reálie, ktoré sa pod čarovným plášťom rozprávky akosi lepšie vstrebávajú, uchopia, pochopia.
Ponická a sloboda
Podobne, ako samotný Štoplík, mala aj Hana Ponická k slobode a vnútornej pravde a autentickosti veľmi silný a rešpektujúci vzťah. Ani zákaz publikovať neumlčal jej poctivé čisté srdce. Rodáčka z Haliče prežila detstvo a mladosť striedavo v Košiciach, Banskej Bystrici a Martine, medicínu študovala v Bratislave, ale s manželom Štefanom Žárym žila aj v Ríme. V 50. a 60. rokoch sa v Bratislave aktívne a profesionálne venovala literatúre, no potom, ako verejne a jednoznačne odsúdila pookupačnú moc, stala sa spoločenským a kultúrnym vyvrheľom a normalizačná komisia ju nekompromisne zbavila povolenia publikovať a zamestnať sa vo svojom odbore.
Prenasledovaná bola aj v malej dedinke Lukavica, kam sa po útlaku a psychickom terore zo strany režimu presťahovala a kde sa stala disidentkou. Tiež treba dodať a zdôrazniť že v roku 1977 bola jedným (jednou) zo signatárov Charty 77 a aj preto bola v roku 1989 vtedajším riadením súdená a odsúdená ako súčasť takzvanej bratislavskej päťky (spolu s Jánom Čarnogurským, Vladimírom Maňákom, Antonom Seleckým a Miroslavom Kusým). Z jej tvorby zarezonovali knihy Ábelovský dom, Bosými nohami či dokumentárno-beletristické dielo Milan Rastislav Štefánik – hrdina sa vracia. Z kníh pre detského čitateľa sa stala legendou vďaka trom dielom titulov o Štoplíkovi.
