Vyhľadávanie
Bratislava, Kalligram 2011
Preklad Magda Takáčová, Marta Ličková
Péter Hunčík je u nás známy ako esejista a autor odborných publikácií zaoberajúcich sa najmä etnickým spolužitím. Svoj prozaický debut vydal až takmer šesťdesiatročný. Svojím spôsobom v knihe Hunčík pokračuje v profesionálnom uvažovaní psychiatra a sociálneho psychológa. Robí to však s nevšednou prozaickou rutinou a majstrovstvom. Slovenskému čitateľovi sa dostáva do rúk ďalšia kniha o Palánku, o tom provinčnom malomeste na maďarsko-slovenskom pohraničí, ktoré pred desaťročiami inšpirovalo aj Ladislava Balleka pri písaní jeho najvýznamnejších románov Pomocník a Agáty. Tentoraz má však čitateľ možnosť hľadieť na udalosti 20. storočia optikou maďarského autora, presnejšie Maďara až osudovo menšinového, žijúceho v meste, ktoré síce bolo od roku 1918 súčasťou Československej republiky a od roku 1993 súčasťou Slovenskej republiky, no viac než tri pätiny jeho obyvateľov tvoria Maďari, ktorí nezabúdajú, že predtým toto mestečko bolo súčasťou Uhorského kráľovstva.
Kniha je veľmi precízne utkaná z hádam dvoch alebo troch stoviek mikropríbehov jednotlivých postavičiek prechádzajúcich 20. storočím. Rozprávajú nám o nich najmä naivní chlapci. Začína malý koktavý Pi-piťu (Pipityu) s rozbiehavým myslením, dopĺňajú ho jeho kamaráti. Péter Hunčík zasadzuje všetky tieto epizódy do kontextu historických udalostí a reálií 20. storočia. Tie sú samé osebe také iracionálne, že do nich celkom plynulo zapadajú aj viac či menej fantastické časti knihy opisujúce akúsi alternatívnu históriu, keď ujo Imré takmer zabránil vzniku druhej svetovej vojny, alebo fantazmagorické kapitoly o nesmrteľnom bohatierovi s pečatným prsteňom, ktorý naprieč epochami vychádza z podzemných chodieb, aby sa pomstil zradcom a nepriateľom. Miešajú sa národy a vierovyznania, no miešajú sa aj traumy a komplexy, ktoré priniesli svetové vojny, opakované posúvanie hraníc, vysídľovanie, kolektivizácia, boľševizácia či invázia – v tomto kontexte maďarská (!) invázia – na južné Slovensko v roku 1968.
Slovné spojenie hraničný prípad má dva významy. Prvým je prípad na hraniciach, no druhý znamená prípad extrémny či mimoriadny. V tomto zmysle by Hunčíkova kniha mohla byť o ktoromkoľvek malom meste na juhu dnešného Slovenska. Opisuje prípady skôr typické ako výnimočné, lenže – paradoxne – čo je v tunajšej histórii typické, je z hľadiska zdravého rozumu extrémne. Celý tento región je jeden veľký hraničný prípad, kde sa opakovane a vlastne až dodnes používa pri hodnotení ľudí mechanizmus kolektívnej viny. Azda aj preto hlavnou postavou románu nie je konkrétny jednotlivec, ale región. Hunčíkova optika je sarkastická, ironická a sebaironická, no zároveň z knihy priam vyžaruje typická maďarská nostalgia, akú poznáme aj z diel inak úplne odlišných spisovateľov 20. a 21. storočia. Je prítomná u Sándora Máraia, Pétera Esterházyho, Alfonza Talamona i Lászlóa Mártona. Péter Hunčík sa románom Hraničný prípad zaraďuje k týmto veľkým menám. Ako dobre, že u nás máme, takého spisovateľa.
