Recenzia
Erika Hubčíková
31.10.2014

Hrdzavý kríž - Vojtech Czobor

Vydavateľstvo Slovart 2014

Len rok po Potomkyni, románovom debute Vojtecha Czobora, prináša Vydavateľstvo Slovart na pulty kníhkupectiev Czoborov knižný opus Hrdzavý kríž. Čitateľských prívržencov slovenskej verzie Dana Browna – čo je titul, ktorý si Czobor vyslúžil už svojou prvotinou – určite poteší, že autor i tentoraz siahol po nanajvýš kontroverznej téme: v románe totiž beletristicky spracúva škandalózne počínanie cirkevných predstaviteľov pôsobiacich na území Slovenska v časoch nie až tak minulých, pričom poukazuje nielen na nemalý podiel cirkvi na formovaní ideológiou ľahko manipulovateľnej mentality národa, ale neopomína ani opis konkrétnych dohier klerických prehreškov v životných osudoch im nedobrovoľne vystavených jednotlivcov. Navyše, Czobor svoju prózu dopĺňa odvolávaním sa na (širokej verejnosti skôr) menej známe fakty z dávnejšej histórie katolíckej cirkvi a ich svojskú interpretáciu a nechýba ani czoborovské nadviazanie na konkrétne slovenské reálie využívajúce ich mysteriózny potenciál.

Hlavnou hrdinkou románu je Klára Czocherová, z davu zdanlivo ničím nevyčnie vajúca žena v stredných rokoch, ktorej rodokmeň však – ako Klára z popudu tajuplného odkazu umierajúcej matky neskôr zisťuje – ukrýva v sebe viac tajomných záhad než len zhýralého dedinského kňaza v pohoršujúco zdvojenej role jej uja i otca... Pri skladaní mozaiky svojej osobnej histórie tak Klára odkrýva nielen pochmúrnu minulosť predkov, ale i starostlivo chránené tajomstvá svojho bezprostredného okolia. Jej pátranie ju dokonca dovedie až k hrobke grófky Irmy Pálffyovej...

Prínosom diela do súčasnej slovenskej literatúry je predovšetkým jeho chúlostivá téma a celkový koncept, i keď je nutné podotknúť, že autor vo svojej evidentnej snahe upozorniť na nemalé prešľapy zasvätených osôb vnucuje i vlastným postavám tendenčné myslenie, ktoré nepripúšťa akúkoľvek názorovú opozíciu – deficit kontrastu rozdielnych uhlov pohľadu oberá tak dialógy postáv (i dielo samotné) o možnosť poskytnúť čitateľovi vycibrenejšie argumenty. Navyše, spisovateľská nedočkavosť autora má v románe na svedomí nielen neuspokojivú psychologizáciu postáv, ale často i nedostatočne využitý potenciál jeho vlastných zápletiek pri (čitateľsky tak vítanom!) stupňovaní napätia. Vojtechovi Czoborovi však nemožno uprieť zmysel pre autentické zachytenie doby a tiež zaujímavý podnet na úvahu zašifrovaný v samotnom názve knihy – hrdzavý kríž totiž v diele neplní len funkciu zjavného a stále prítomného štylistického trópu pre vnútorne i navonok chátrajúcu cirkev...