Recenzia
Katarína Zitová
13.12.2016

Hrušovianski hriešnici - Gejza Vámoš

Prozaik a dramatik Gejza Vámoš (1901 – 1956) patrí k významným predstaviteľom medzivojnovej slovenskej literatúry. Debutoval v roku 1925 zbierkou noviel Editino očko, ale svoju literárnu metódu naplno rozvinul najmä v románovej tvorbe: Atómy Boha (1928), Odlomená haluz (1934) a Hrušovianski hriešnici (1938). Posledný z trojice románov zostával až doteraz iba v podobe rukopisu uchovaného v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine – jeho knižné vydanie pripravilo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov pod editorskou taktovkou Márie Stankovej a k čitateľom sa dostáva v roku 60. výročia autorovej smrti, ktoré sme si pripomenuli 18. marca.

Vámošovu umeleckú tvorbu výrazne ovplyvhlásil na externé štúdium filozofie, ktoré ukončil dizertačnou prácou nazvanou Princíp krutosti. Práve v nej sformuloval svoje zá  kladné tézy, ktoré literárne spracoval najmä v románe Atómy Boha, ale tvoria základ aj aktuálne vydaného diela Hrušovianski hriešnici. Týmto názvom autor označil skupinku chlapcov z dediny Hrušovany a priľahlého okolia, ktorí sa usilujú vyrovnať s úskaliami dospievania a objavujú svoju vlastnú telesnosť a prebúdzajúcu sa sexualitu. Narážajú pritom na dva protichodné póly: jeden z nich vyplýva z biologickej podstaty človeka a robí ho otrokom vlastných pudov a neovládateľných túžob, druhý predstavuje civilizáciu, morálne normy vytvorené ľuďmi, ktoré by mali určovať hranice správania sa jednotlivca. Práve tento nesúlad biologického a etického využíva Vámoš na to, aby predostrel svoju víziu sveta, „zlatého veku“, v ktorom budú všetci ľudia konať len v zhode so svojou biologickou determináciou, čím definitívne získajú vnútornú slobodu. Takýto naturalistický prístup vedie Vámoša k spochybňovaniu všetkého, čo človeka obmedzuje ako „umelo vytvorené“ regulátory správania – napríklad náboženstvo, či už kresťanské, alebo židovské, vníma len ako súbor naučených rituálov, ktoré neposkytujú odpovede na základné životné otázky. Dôležitú úlohu v príbehu zohráva vzťah človeka a zvieraťa, cez ktorý sa chlapci učia spoznávať niekedy kruté, no nevyhnutné zákony prírody; zároveň sa v nich práve cez tento vzťah prebúdza ich živočíšna podstata prejavujúca sa bezcitným správaním voči bezbranným tvorom.

Román Hrušovianski hriešnici vníma literárna kritika ako voľné pokračovanie Vámošovej predošlej knihy Odlomená haluz – aj tu je dominantný najmä výchovný rozmer rozprávania, preto si autor za hlavné postavy vybral ešte ľahko formovateľných mladých ľudí pochybujúcich o zaužívaných vzorcoch správania. Oproti jeho predošlým dielam je však román priveľmi odborný, rozvláčny, chýba mu dynamika a napätie, čo bolo podľa doslovu Márie Stankovej aj jedným z dôvodov, prečo v čase svojho vzniku nevyšiel knižne…