Vyhľadávanie
Diagnózy súčasnosti
Ján Tužinský, Štefan Murín: Inkvizítor (dnes)
Bratislava, CCW 2006
Rozsahom útlu knižočku tvoria dve úvahy, ktoré podľa vyjadrenia autorov spája „fascinácia dielom F. M. Dostojevského“. Obaja autori analyzujú v kontexte Dostojevského Veľkého inkvizítora postavenie človeka v postmodernom svete.
Ján Tužinský v prvej úvahe s názvom Legendy – alebo útrapy z rozumu (pokus o interpretáciu) vyjadruje presvedčenie, že Veľký inkvizítor smeruje do každej ľudskej bytosti, pretože kus Ivanovej duše je v každom z nás. Z tohto dôvodu, kvôli sebe samým, sa musíme vyrovnať predovšetkým s duchom textu Veľkého inkvizítora, ktorý je pre celé generácie trvale inšpiratívny tematikou ľudskej slobody, slobodnej vôle – problematikou voľby a jej dôsledkov pre indivíduum i spoločenstvo. Prostredníctvom vyrovnávania sa s odkazom Dostojevského podáva Tužinský obžalujúcu diagnózu súčasného sveta, po ktorom blúdi odcudzená osobnosť, sveta zameraného najmä na produkciu, v ktorom sa človek ako subjekt úplne stráca. Človek je súčasťou dnes už celkom neviditeľných výrobných liniek, kde sa ešte stále od neho vyžaduje fyzická prítomnosť, ale takmer nijaká duchovná aktivita. Autor obžalúva dnešných mocných z vedomej a zámernej devalvácie človeka, aby bol lepšie manipulovateľný.
Odcudzenie Tužinský kriticky analyzuje v spojitosti s fenoménom mobility pracovnej sily. Túto formu mobility chápe ako odcudzovanie človeka skutočnej tvorivej činnosti. Mobilita nie je na obdiv vydávanou flexibilitou úspešného indivídua, naopak, je to proces vykoreňovania človeka zo sféry jeho súkromia, rodinného zázemia, priestoru, kde ešte dokáže uplatňovať svoju subjektivitu ako neopakovateľná bytosť, ktorá je neopakovateľná práve vďaka svojim vzťahom k iným blízkym ľudským bytostiam. Vnútorne s nimi spoluvytvára a „vlastní“ priestor spoločnej kultúry a vedomie tejto kultúry.
Tužinský odhaľuje súčasný liberálny kapitalizmus ako zameraný proti človeku a jeho individualite. Súčasný obraz sveta: už nie ľudia, ale objekty blúdiace (alebo cieľavedome nasmerované) svetom za „chlebmi“, novodobí nomádi blúdiaci po púšti... Tužinského opis tejto nezávideniahodnej situácie by bol takmer poetický, ak by nebol taký plný tragiky: „Vykorenení zo svojich podstát, v stave ustavične obnovovanej osamelosti... Miesto a cieľ ich cesty určujú veľké korporácie, výrobné linky a priemyselné parky. Kráčajú ako námesační za zázrakom väčšieho množstva chlebov, lebo všetko metafyzické a duchovné v nich vytlačila cesta. Večná cesta bez skutočného a podstatného cieľa. Na nej sa prepadajú do samoty, úzkosti, že niekde nedorazia včas alebo ich predbehne niekto iný, rýchlejší, osamelejší a teda bezohľadnejší.“
Tužinského úvaha je fundovanou a zanietenou výpoveďou o problémoch súčasného človeka, slobody a súčasnej spoločnosti. Prihovára sa k svedomiu tých, čo ho ešte majú, v čase, ktorý fenoménom ľudského svedomia a ľudskej pamäti príliš nepraje.
Druhú úvahu Generátor myšlienok koncipuje Štefan Murín ako list Dostojevskému. Aj on sa vyrovnáva s odkazom Veľkého inkvizítora v kontexte dejín i súčasnosti. Je presvedčený, že genialita Dostojevského diela spočíva práve v jeho „kontextovom vyžarovaní“. Dokumentuje to napr. na idei hriechu, keď ukazuje, že v dnešnom svete sa mnohým povolilo nielen hrešiť, ale dokonca zabíjať. Opäť sa stavajú koncentračné tábory, s tichým súhlasom „inkvizítorov“ sa mučia a vraždia ľudia. Z optiky Veľkého inkvizítora uvažuje aj o metamorfózach moci v židovskom a kresťanskom kontexte.
Murínova úvaha je predovšetkým výzva proti ľahostajnosti: „Svet nechce poznať pravdu, tá mu je ľahostajná. Odhodlanie na čin je podmienkou víťazstva v každom zápase. Víťazstvo neskáče na chrbát utekajúceho zbabelca.“
Autori apelujú, aby sme si pozornejšie všímali život naokolo, vážnejšie brali doposiaľ možno len latentné ohrozenia...
Michaela Geisbacherová
