Vyhľadávanie
Komiks ako gýč, ale aj...
TARAGEL & DANGLÁR: Jánošík! Pravdivý príbeh legendárneho zbojníka a jeho družiny
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006
Človek musí žasnúť nad tým, čo všetko sú schopní/nútení vymyslieť súčasní vydavatelia, aby zarobili – vraj na vydávanie kvalitnej literatúry! Popredné solídne vydavateľstvo „hodilo na trh“ komiks o Jánošíkovi známej dvojice Taragel & Danglár. Gýčovitosť vidím v tom, že pôvodný čierno-biely komiksový pás z Pravdy sa tu predvádza v predimenzovanej a neštandardnej veľkosti a vo farbe. Vo mne odpor k takejto gýčovitej honosnosti prelomilo očakávanie vysokográdovej recesie. Neinformovaný čitateľ, prilákaný na Danglára nezvykle žičlivým portrétom Jánošíka na titule obalu, zalistuje a ak nie je práve milovníkom jeho punkových karikatúr, položí si otázku: Pre koho toto čudo, ktoré sa vzhľadom a veľkosťou žiada na poličku detskej knižničky, je? Pre deti nie... Pre dospelákov so zachladenou pubertou...? Pre stovky fanúšikov, ktorí sa spomínajú na zadnej strane obálky, by sa takáto nákladná kniha vyplatila, len ak by stála nejakých 800 či 1000 Sk... Naozaj neviem. Nech si to stojí, čo chce, hlavná vec, že sme tuším zasa prví na svete. Lebo takéhoto kríženca honosnej knihy s leporelom/skladačkou, ktorého neviem nazvať inak ako svetovo – „biblorello“, akiste nemajú nikde.
Textu je v knihe pomenej. Situačné nápisy aj bublinky sú málo nápadité (napr. výber ľudových piesní), ba miestami aj zbytočné či umiestnené na nesprávnom mieste (viď tretí pás na druhej str.). Čím prekypujú, to je punkovo obscénna transparentnosť (viď slogany typu: A tak opäť zvíťazila spravodlivosť nad krivdou a útlakom). Rešpektujem fakt, že stereotypnosť a primitivizmus sú súčasťou punkovej štylizácie, no nepoznám, žiaľ, nijaký Taragelov text, v ktorom by boli viac ako dva-tri textotvorné nápady... Vulgarizmy patria k povinnej výbave punku, ale kam mieril autor čechizmom „Jánošíku“ v bublinách dedinských postáv, neviem... (Neviem, či je to konvenčný „kazový naschvál“ či len improvizovaný nápad, alebo aj odkaz na celkovú cudzo/známosť národnej legendy a nebodaj aj na český príspevok k jej podobe – Aleš a Mahen...? V postmodernom intertextuálnom chaose sa môže zvýznamniť aj...)
Do textu zrejme treba zahrnúť aj ideový náboj „knihorela“ a scenáre deviatich epizód. Náboj jednoznačne triafa do sentimentálne iluzórneho vlastenčenia. Preto sa do jeho dostrelu dostal – v typicky postmoderne uletenej kapitole Tonda a Čenda – aj podobný čechoslovakistický resentiment Čechov voči nám. Ak odpatetizúvanie mýtu o Jánošíkovi poukazovaním na rozpory medzi jeho zámermi a činmi, vysúvaním erotickej motivácie konania nad pomoc ľudu a pod. možno vnímať ako relatívne zábavnú recesiu, v motivovaní konania ľudových postáv ziskuchtivosťou a bezcharakternosťou a v opakujúcich sa scénach alkoholizmu už zaznieva tvrdý bas punkovo naturalistického sarkazmu. Jeden inflagrantný výjav a jedna narážka zo sexuálneho života Jánošíka (propagačne vypichnutého na zadnej väzbe) zostali v tóne cudnej lascívnosti. Summa summarum celé úsilie o väčšiu „pravdivosť“ vybíja hlavne v ideologickom ob/zv/racaní pólov hodnotenia...
Aj rozpracovanie naznačeného ideového zámeru v epizódach zostáva v zajatí jednorozmernosti, pretože vyše polovica z nich je len ilustráciou jeho jednotlivých položiek. Z tohto stereotypu sa vynímajú len tri. Epizóda o zvyšovaní výnosov zemiakov, v ktorej sa opačný efekt zámeru rozohráva nonsensovo absurdne, a epicky čisto podaná epizóda o „polepšení sa“ a „vyliečení“ Hrajnohu (nezdeformovaná antikomunizmom za každú cenu). Za zlatý klinec však možno považovať skutočne vtipnú persifláž konvenčnej scény Jánošíkovho zlapania v záverečnej časti. Nielenže je mimoriadne originálna a prekvapivá, ale navyše s postmoderným kontrafalšom ruší konfabuláciu sebaobetavého martýrstva a zároveň ju nahrádza „reálnejšou“ nesmrteľnosťou v otvorenom príbehu (čo kresliar zdôraznil ironickým prechodom od farebných obrázkov k čistej perokresbe!). Vďaka tomu trochu už vari aj donquijotský zápas s veternými mlynmi komunistickej ideológie tak aspoň nakoniec získal skutočný postmoderný vzlet a šarm.
Keďže v minitextoch sa toho veľa načítať nedalo, učil som sa teda – intertextuálne – pozerať na obrázky. A vyplatilo sa, pretože Giertliho invencia sa naozaj zabávala. Napríklad pri tom, ako konvenčný výzor Jánošíka slobodne prizdobovala prvkami súčasnej módy (pankáčske vybíjané zápästnice, trojdňový zárast, tetovanie či podnikateľská pečiatka). Ale aj keď síce skrytejšie, ale badateľne vpisuje doň aj náznaky hermafroditizmu (vnútorná strana väzby a predsádka, spanie v ženskej nočnej košeli, sponky v tvare srdiečok), či keď Aničku štylizuje do podoby lúčničiarky a jej stretnutia s milým ako folklórne tanečné výjavy atď. Aj keď komiks stojí na identifikácii postáv prostredníctvom stálych príznakov, Giertliho kresby sú dôkazom toho, že uniká z pohodlia stereotypu. Ľahko sa o tom presvedčíme, ak si porovnáme vstupný portrét družiny k 1. kapitole s jeho verziou na nasledujúcej strane. Na druhom obrázku sú postavy nielen inak rozmiestnené, ale aj inak štylizované. Bez zmien (okrem uhla pohľadu) sa zdá byť len prečnievajúca postava, no na druhom obrázku je zvýraznená podobnosť s alešovskými Psohlavcami. Zbojník s goralským klobúčikom v druhej verzii výzorom aj skríženými mečmi za chrbtom nás odkazuje k japonským samurajom, muž s farebnou náprsenkou vďaka luku k Robinovi Hoodovi, Hrajnoha s budzogáňom na pleci a s holou hlavou k praľuďom, škeriace sa postavy k deťom atď. Vďaka týmto medziobrazovým odkazom svoje rozbíjanie romantickej predstavy družiny „ako by ich mala jedna mater“ zbavil ideologickej jednostrannosti a dodal mu ozajstnú postmodernú hravosť a významovú rozbiehavosť. A tento posun je vzápätí podčiarknutý ďalšou zmenou kódu, ktorou je imitácia insitne idealizujúcej ľudovej výšivky. A tak ďalej. Tento zážitok z hojnosti, presahovania a kontaminácie významov ešte násobí kresliarova vynaliezavá práca s výrazovými možnosťami pásov a záberov.
Teda ak sa človek nedá odradiť stereotypnosťou textu a logickými chybami v príbehu (aká to cesta vedie do Kežmarku cez Vrátnu?; ako mohol mať Révay ženu aj snúbenicu?; ako Anička odhadla dĺžku údu, keď so svojím milým obcovala len operetne???) a zastaviť vytešovaním sa z toho, ako to tí „hejslováci“ zasa dostali, môže sa v tomto „knihorele“ naozaj do sýtosti – intertextuálne – vynadívať.
P.S.
Neviem, či som už nie prežratý bacilmi „intertextuálnej anticipácie“, ale tak sa mi vidí, že na vstupnom skupinovom portréte družiny Giertli dal Jánošíkovi parsún Taragela a Detvancovi svoj (viď fotografie na zadnej väzbe). Ak je tak, potom by to bol naozaj potmehúdsky vtipný výraz ich „zbojníctva“ a sebairónie...
P.S., P.S.!
...a ak je otázka na zadnej strane obálky: Koľko parochní mal Gróf Révay? myslená ako čitateľský kvíz, odpovedám: – Neviem! Ale ak sa myslelo, koľko mu dožičil maliar, tak do každej kapitoly inú – teda deväť!
Viliam Marčok
